FUJARA je erb Slovenska

Na Slovensku sú archeologicky doložené prvé píšťaly a rapotavé nástroje z doby 8000 rokov pred naším letopočtom. Už toto všetko naznačuje význam hudobných prejavov, vrátane využívania osobitých hudobných nástrojov, pre popis akejkoľvek kultúry. Práve ľudové piesne sú to prvé, čo napadne väčšinu ľudí, keď počujú slovo folklór. O slovenskej ľudovej kultúre to platí dvojnásobne, pretože práve na Slovensku sa dodnes využíva celý rad originálnych nástrojov...

V slovenskej ľudovej kultúre existuje až približne dvesto nástrojových typov. Členia sa na samoznejúce, blanozvučné, strunozvučné a vzduchozvučné nástroje.

U samoznejúcich nástrojov je zdrojom zvuku samotné telo nástroja. Farebnú rozmanitosť zvuku ovplyvňuje rozmanitosť materiálu, z ktorého sú zhotovené. Sem patria rôzne zvončeky, chrastidlá (betlehemské kyje, ozembuchy), palice, ale napríklad aj drumbľa, či kukuričné husličky. Blanozvučné nástroje, to sú najmä rôzne druhy bubnov, avšak do tejto kategórie patrí aj hrací hrebeň, trstinové drnčadlo, či vábce s blanou, o ktorú je pripevnená niť a u ktorých sa zvuk tvorí trením tejto nite medzi prstami.

V prípade strunozvučných nástrojov je, ako už názov napovedá, základným zdrojom zvuku struna. Najtypickejšie sú na Slovensku rôzne druhy husieľ a podobných nástrojov (violončelo, kontrabas), ale tiež citary, či cimbaly. Medzi kuriozity patria metlová "basa", či osobitý druh harfy s návom "huri".

Vzduchozvučných nástrojov je v slovenskej ľudovej kultúre vôbec najviac - vyše stovka - typov. Patria sem, prirodzene, rôzne druhy rohov, gájd, klarinetov, trúb, píšťal, okarín, harmoník (ústne a gombičkové) či slávne fujary, ale aj takzvané voľné aerofóny. Tie majú často pozoruhodné írečité názvy: bzučadlá, frčadlá, hákadlá, golondáše, frngačka, pukadlo, piščadlo, či vrtavka-býk. Medzi voľné aerofóny však patrí napríklad aj bič.

Zastúpenie jednotlivých druhov nástrojov na Slovensku možno zhrnúť tak, že prevládajú nástroje, ktoré sú nositeľmi melodickej zložky, a to vzduchozvučné nástroje (najmä mnohé druhy píšťal) a sláčikové nástroje s ich výraznou kantilénou.

Podľa Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska sú jednotlivé základné skupiny hudobných nástrojov na Slovensku zastúpené takto: 24 % samoznejúcich, 5 % blanozvučných, 20 % strunozvučných a 51 % vzduchozvučných.

FUJARA

Takpovediac erbovným hudobným nástrojom Slovenska je fujara. Kroj, valaška, fujara - to sú tie najzákladnejšie symboly slovenského folklóru. Fujara je hranová píšťala, zvyčajne zhotovená z bazy. Najčastejšie je dlhá 150 až 180 cm s priemerom 3,3 až 5 cm. Vlastnú píšťalu dopĺňa pomocný vzduchovod, obvykle vyše polmetrový, ktorý privádza vzduch na hranu v hlave fujary. Dôvod pre existenciu vzduchovodu je prostý: vzhľadom na úctyhodné rozmery fujary by hráč, ktorý musí prstami zakrývať hmatové otvory, nedosiahol ústami dostatočne vysoko. Tri hmatové otvory sa totiž nachádzajú v spodnej polovici fujary. Tá je bohato ornamentálne, niekedy i figurálne zdobená. Buď je vyrezávaná, vybíjaná mosadznými páskami, alebo vypaľovaná kyselinou. Fujara je nástrojom pastierov, práve pastierske a zbojnícke piesne tvoria aj repertoár tohto nástroja. Kolískou fujary je stredné Slovensko, najmä Podpoľanie a severný Gemer. Zvláštny, takzvaný myxolitický tónový rad fujár ovplyvnil celú stredoslovenskú ľudovú hudbu.

Úplne iným nástrojom s podobným názvom je fujara trombita, dlhá, až šesťmetrová drevená štiepená trúba so silným kónickým rozšírením na konci. Pozostáva z dvoch vydlabaných polovíc, vyrobených zo smrekového dreva, stiahnutých k sebe korienkami, kôrovými, alebo plechovými prstencami a na utesnenie obkrútených čerešňovou, alebo brezovou kôrou. Fujara trombita má mohutný, ďaleko počuteľný hlas, a tak sa výborne hodila ako signálny nástroj na komunikáciu medzi pastiermi a dedinou. Hoci boli tieto veľtrúby používané na celom Slovensku, najlepšie a najdlhšie sa vyrábali na Kysuciach, Orave a v Liptove.

DRUMBĽA

Ešte nazvyčajnejším nástrojom je drumbľa. Je to samoznejúci kovový hudobný nástroj, používanie ktorého je na Slovensku archeologicky doložené už v dvanástom storočí. Najväčšej popularite sa drumbľa - predovšetkým na severozápadnom Slovensku - tešila v storočí minulom. Skladá sa zo železného polkruhového, eliprického, alebo hruškovitého rámu s priemerom 3-4 cm, do ktorého je zakutý jazýček s dĺžkou 5-7 cm. Hráč si priloží rám k perám, oprie ho o zuby a brnká ukazovákom na jazýček. Výška tónu sa moduluje zväčšovaním a zmenšovaním ústneho otvoru. Dá sa trochu morbídne konštatovať, že zvuk vydáva rezonujúca sústava drumble a lebky.

CIMBALY A CIMBALOVKY

Cimbaly síce nie sú špecificky slovenské nástroje, avšak zohrávajú v slovenskej ľudovej hudbe mimoriadnu rolu, okrem iného tým, že práve okolo tohto "stolového" strunového nástroja sa formujú typické cimbalové hudobné formácie, ľudovo nazývané cimbalovky. Cimbalov existuje celý rad: malé, stredné, veľké, i špeciálne detské. Malé cimbaly sa vyrábali na Kysuciach, v dvadsiatom storočí ich však nahradili stredné a veľké cimbaly maďarskej, či československej továrenskej výroby. Cimbaly sú rozšírené v ľudových muzikách takmer na celom Slovensku, úplne chýbajú iba v goralských a terchovských hudobných formáciách. Na Gemeri a na Kysuciach prevládajú malé cimbalové hudby v obsadení husle, viola, kontrabas a cimbal. Pre východné Slovensko a myjavské kopanice sú typické veľké cimbalové hudby, spájajúce sláčikové kvarteto, kvinteto, alebo sexteto s cimbalom a klarinetom. Viac-menej štylizované sú 7-9 členné "cimbalovky", ktoré spravidla tvoria základ hudieb folklórnych súborov.

BZUČADLÁ, FRČADLÁ, HÚKADLO, GOLONDÁŠ, PRDÁK...

Čo spája všetky nástroje týchto rozverných názvov? A s nimi rapkáč, rôzne píšťalky a desiatky ďalších? Ide o detské hudobné nástroje, vo vymýšľaní ktorých boli Slováci skutočne neúnavní. Netreba asi vysvetľovať napríklad princíp rapkáča: zvuk vzniká otážaním vrúbkovaného kolieska, ktorý rozochvieva jeden, alebo viaceré jazýčky. Zaujímavosťou je, že existuje aj takzvaný fúrikový, otvorený stolový, skrinkový, či dokonca veľký vežový rapkáč. Prirodzene, ten vežový už nie je detskou hračkou a používal sa namiesto zvonu. Bzučadlá, frčadlá, húkadlo i golondáš majú navzájom podobý princíp, zvuk vždy vzniká rotáciou nejakého predmetu okolo vlastnej osi (vlk, gombík s dvoma dierkami, cez ktoré sú prevlečené a navzájom zakrútené nite), alebo okolo pevného bodu (rôzne predmety uvádzané do krúživého pohybu). Napríklad húkadlo je vlastne plochá doštička so stenčenými okrajmi, či zúbkami, a malým otvorom, v ktorom je priviazaný motúz. Pri krúživom pohybe vydáva húkadlo hlboký kolísavý tajomný zvuk. Prdáky sú zase hobojkovité zvukové nástroje z púpavy, alebo vŕbovej kôry. Prdák sa využíva aj ako vábnička, teda hudobný nástroj imitujúci hlas zvieraťa pri jeho love.

o o o

Dalo by sa pokračovať ešte veľmi, veľmi dlho. Zvláštnu pozornosť by si nepochybne zaslúžilo množstvo druhov husieľ, píšťal, trúb, gájd, a tiež rohy, harmoniky, ale napríklad aj novodobý slovensko-americký nástroj s krásnym názvom dobro. Táto nesystematická exkurzia nemá inú ambíciu, než ilustrovať nápaditosť ľudovej tvorivosti pri spríjemňovaní si života trochou hudby...

VLADIMÍR SKALSKÝ, NAĎA VOKUŠOVÁ