Anna Horanská:Pamäti dedinskej učiteľky
Pamäti dedinskej učiteľky
Krakovany a ich ľudové umenie
Krakovany a ich ľudové umenie
Anna Horanská
Vážení čitatelia!
Touto mojou knihou sa vám chcem prihovoriť v spomienkach na život dedinskej učiteľky.
Narodila som sa v Hornej Štubni v okrese Martin. Do tohto kraja sa moja matka, Hrončianka, vydala. Tu rodinný dom otca zhorel dotla, a tak sme sa vrátili do rodného Hronca. Tu som chodila do základnej školy. Do meštianskej školy som denne dochádzala 14 km peši, v zime na lyžiach. Bývali sme totiž v prekrásnej doline medzi horami. Učiteľskú akadémiu som absolvovala v Banskej Bystrici, opäť denne 8 km pešo a 22 km vlakom. Všetko som prekonala, čas i nečas. Boli sme v horách tvrdo vychovávaní. Rodičia nás vychovávali k skromnosti, úcte k ľuďom, na všetko sme si museli zarobiť peniaze. Chodili sme pracovať v čase voľna do hôr na horskú železničku. O ľahšom živote sme len čítali alebo počuli. A tak tri spolužiačky, Hrončianky, sme sa rozhodli skúsiť život na rovine. Stalo sa.
Moja prvá miestenka znela: Krakovany. Hľadala som ich na mape dlho. Ale Hrončan, školský inšpektor v Piešťanoch, nám popísal cestu a my sme sa šťastne dostali do Piešťan. Samozrejme, kufor, husle, periny so sebou. V Piešťanoch nám ukázal smer pôsobiska. Choďte a nerobte mi hanbu. Krakovany, Trebatice, Horná Streda. To boli naše prvé učiteľské miesta. Uvedomili sme si motto Ľudovíta Štúra: „My rozhodli sme sa do služieb ducha, a preto musíme prejsť aj cestu života tŕnistú.“ Toto motto bolo na našom table.
Po mojom príchode do Krakovian som si obľúbila miestnu ľudovú kultúru. Miestni občania boli nielen výborní roľníci, ale mali zmysel pre ľudovú tvorbu: krásne vyšívali, plietli čipky, šili krásne vyšívané kroje.
Na domácom človeku som obdivovala jeho lásku k matke zemi- živiteľke. Keď ráno gazda vstal, vyšiel na dvor, prežehnal sa, kľakol si, pobozkal matku zem a prosil o prežitie dňa.
Prvý rok som dostala učiť spojené dva ročníky: 4. a 5. ročník. Vedno som mala šesťdesiattri žiakov. Nezľakla som sa. Našla som v škole dobrú ochrankyňu, učiteľku, správkyňu školy, pani Ascherovú. Bola to prísna, ale dobrá učiteľka! Pomáhala mi prekonávať rôzne ťažkosti.
Ako mladej učiteľke mi pridelili aj správu kultúrnej práce v obci. Prezradila som sa, že mám školu pána Ladislava Chudíka – takisto Hrončana.
Nikdy nezabudnem na prvý dojem z kultúrneho domu. Stará, olejová dlážka, sem-tam pobehovali malé zvieratká, dvere uzavreté visiacim zámkom, no hrôza! Poplakala som si, ale nevzdala som sa. Pod mojím vedením sa z maštale prerobila Osvetová beseda. Ale znova sa ukázalo, že tieto priestory nie sú vyhovujúce. Keďže v kultúrnej práci som povestnú „latku“ nasadila vysoko, okres mi dal dotáciu na výstavbu nového kultúrneho domu. Bola to „AKCIA Z“, čiže sa budovalo brigádnicky.
Podarilo sa – vyrástol v tom čase veľký kultúrny dom v celom okolí.
Musím sa priznať, že ako dedinská učiteľka som prežila toho mnoho dobrého i zlého. Vydržala som tu učiť 42 rokov.
Štyridsať rokov som viedla popri svojom zamestnaní kultúrny život v obci. Zapojila som sa do divadelného krúžku a založila folklórny súbor Oráč, neskôr Krakovanku. Krakovany sa stali strediskom folklórnych slávností, ktoré sú tu dodnes. Niekedy som aj dirigovala miestnu dychovku. Bola som dcérou otca muzikanta a zdedila som po ňom hudobný talent. Folklór tu zapustil hlboké korene a dnes tu pracuje jeden súbor, dve folklórne skupiny, jeden detský tanečný súbor. Vďaka občanom, ktorí získali k ľudovým tradíciám hlboký vzťah!
Až teraz sa zamýšľam nad tým, ako som to mohla všetko dokázať. Mojím pričinením sa v obci postavil kultúrny dom, škola, materská škola, obchod a mnoho ďalších, veď mnohokrát som v novom obecnom úrade zastupovala starostu obce a poslankyňou v obci som bola 40 rokov nepretržite, taktiež aj „kultúrničkou“. Musím prezradiť, že v práci mi pomáhal manžel. Nenechal ma nikdy samu. Aj deti sme dokázali vyštudovať a uviesť do života.
Dcéra Mgr. Eva Seitlerová teraz obsadila moje riaditeľské miesto v ZŠ v Krakovanoch a zdá sa, že zdedila po mne všetky moje vlastnosti: pracovitosť, húževnatosť a neúnavnosť.
Syn JUDr. Igor Horanský bol dobrým reprezentantom futbalu doma i v zahraničí. Jeho syn Filip kráča v otcových šľapajach a v roku 2008 získal v tenise juniorský titul Talent roka.
Mojím životným krédom bola práca a úcta k tradíciám svojich predkov. Želala by som si, aby celá moja rodina zostala verná ľudovej kultúre, športu a láske k ľuďom. Nedajme zahynúť ľudovej kultúre a jej kráse. Chráňme dedičstvo svojich predkov, lebo ono napĺňa zmysel života človeka.
Žiaľ, ľahko sa vzdáva terajšia mladšia generácia svojej dedovizne. Je to až zarážajúce. Moderná doba prináša so sebou aj takéto spôsoby života.
O to viac sa usilujem aj v mojom dôchodkovom veku zachovať ľudové tradície, ktoré taktiež moderná hudba a spôsoby vytláčajú zo života. Je to ťažká práca, zatiaľ sa darí. No dokiaľ?
Vážení čitatelia, podarilo sa mi od starších ľudí zozbierať aj rôzne povesti. Kedysi neboli televízory, tak ľudia sedávali pred domami na lavičkách a rozprávali si rôzne príhody, vymýšľali. Každý kút v dedine, každá jama, strom či mlyn mali svoju povesť! Niekedy, keď išli neskoro domov z driapačiek peria, sa aj báli, lebo si povymýšľali rôzne neskutočné veci.
Možno sa zamyslíte nad riadkami mojich povestí, nektoré sa vraj skutočne stali – tvrdili starší ľudia.
Prečítajte si moje povesti a zaspomínajte si na svojich predkov, ktorí mali mimoriadnu fantáziu a vybájili si príhody, ktoré boli zaujímavé pre deti aj starších.
Nezabudnite na to, že vaša rodná dedinka je zaujímavá, krásna a žije v nej pracovitý, statočný ľud, obrábajúci rodnú zem, matku živiteľku.
Môj odkaz: „Nedajte zahynúť ľudovej múdrosti, tradíciam života týchto dedín, rozvíjajte kultúru v dedine, lebo minulosť tvorí náplň súčasnosti a budúcnosti.“
Vaša A. Horanská
KONTAKT PREDAJ KNIHY
p.SEITLER
tel.č.: 0904 803 300
email: dzajro@dzajro.com , dzajro19@gmail.com
Pekné čítanie
