Zvláštny príbeh

Počas môjho pôsobenia na recepcii som bol svedkom mnohých kurióznych príbehov. Vždy uprostred septembra chodila do našich kúpeľov žena stredného veku. Všade chodila sama - na procedúry, do kaviarne, na prechádzky, do jedálne, skrátka všade. Bola veľmi pekná a pritom veľmi nešťastná.

Keď bola u nás štvrtýkrát, zdala sa mi nezvyčajne nervózna. Počas nočnej služby došla na recepciu a pýtala sa na pána, ktorý mal prísť. Vyliala mi všetok žiaľ, čo nosila vo svojom srdci. Neviem ako, ale zistila si, kedy má dotyčný pán prísť. Veľmi túžila po stretnutí s ním. Pravdu povediac jej príbeh ma zaujal. Povedal som jej, že už je u nás ubytovaný len pár izieb od nej. Veľmi ju to potešilo a odišla ako vo sne.

Pred vyše štyridsiatimi rokmi chodila s už spomínaným pánom na základnú a neskôr aj na strednú školu. Pochádzali z jednej dediny, poznali sa veľmi dobre. On po skončení školy emigroval do Ameriky a odvtedy sa nevideli. Oženil sa hneď po tridsiatke a narodil sa mu pekný a zdravý chlapec. Manželka mu po čase zomrela a všetka opatera o syna prešla na jeho plecia. Chlapec sa veľmi naviazal na otca a aj počas pobytu v kúpeľoch chodil všade so svojím otcom.

Keďže chcela byť pri ňom čo najčastejšie a čo najbližšie, vybavila si v jedálni stôl hneď pri jeho stole. On jej bohužiaľ nevenoval ani pohľad, ani ju slovkom neoslovil. Všetok svoj voľný čas a energiu venoval synovi. Nepoľavovala vo svojej snahe. Skúšala všetko možné aj nemožné, no výsledok bol práve opačný. Asi po piatich dňoch sa prišla vyžalovať. Bolo z nej cítiť alkohol, už bola skoro na dne. Poradil som jej, nech ide na svoju izbu a odpočinie si.

Hodinu po jej odchode mi telefonoval dotyčný pán, že ho neustále obťažuje svojimi telefonátmi. Bola to zložitá situácia. Vstal som a šiel som ku nej na izbu. Po zaklopaní mi otvorila úplne iná žena. Oči mala rozmazané a krvavé od neustáleho plaču. Mal som pri sebe dáke sedatíva. Nič som sa jej nepýtal, podal som jej pohár vody, ktorým ich zapila. Rozprávali sme sa asi desať minút, teda ja som hovoril monotónnym hlasom, čo ju unavilo. Zaspala ako malé dieťa. Na druhý deň odišla. Odvtedy som ju nevidel, ale na jej smutný príbeh nezabudnem.

Pánovi som sa ospravedlnil jej menom, zostal prekvapený, ale zobral to na vedomie. Ani jeho, ani jeho syna som už nevidel a ani s takou láskou a naviazanosťou otca na syna som sa už nestretol.

JO