Zrada

Môj príbeh sa začal, keď som mala 17 rokov, dovtedy som mala úplne bezstarostný život. „ Život gombička“...
Bola som na strednej škole v 2. ročníku, keď som si našla priateľa. Bol odo mňa o dosť starší, vtedy som si myslela, že je rozumný, že niečo si v živote už prežil...Začala som teda s ním chodiť. Bola som do neho šialene zamilovaná. Asi po pol roku som zostala tehotná. Bola som zúfalá, ako to poviem presa rodičom? A čo škola? Nakoniec som sa odhodlala a povedala som to. Mama len plakala, objala ma a povedala: "Veď si ešte taká mladá? A s takým?"
Postupne som sa tešila, že budeme mať s priateľom bábätko. Plánovali sme si svoju budúcnosť a hneď ako dovŕšim 18 rokov sme sa chceli zosobášiť. Moja mama s tým nesúhlasila, pretože ho nemala rada, vždy mi hovorila: "Veď to nejako vychováme, lebo na neho sa nedá spoľahnúť..."
Ale ja som si húdla len svoje, že on ma predsa ľúbi a nepodviedol by ma, nič by mi nezatajil...ako mi to vždy hovorieval. Stále som si myslela, že on miluje len a len mňa. Mesiace plynuli až som sa dostala pred termínom pôrodu do nemocnice. Ležala som tam 2 týždne a dúfala som, že za mnou príde priateľ aspoň raz. Bohužiaľ, opak bol pravdou, ani jeden jediný raz za mnou neprišiel, ani mi nezavolal. Nahovárala som si, že má veľa práce, ako mi vždy tvrdil. Keď sa mi narodil zdravý synček, prišiel konečne za mnou po 2 týždňoch. Vtedy som neriešila, kde bol doteraz, pretože som bola rada, že vôbec prišiel a bol pri mne.
Keď ma prepustili z nemocnice, bola som najšťastnejšia žena na svete, až pokým som nezačala prichádzať nato, že mama mala pravdu úplne vo všetkom. Nechcel mi dať žiadne peniaze, nechcel prispievať na domácnosť. Dokonca mi povedal, aby som si kúpila postieľku a kočík z bazáru, veď predsa to nie je také dôležité, kde a v čom bude to decko spať. Ja som začala plakať, pretože som vedela, že má dosť peňazí a nechce mi dať. On ma len odstrčil a povedal, že nariekam ako malé sopľavé dievčisko. Samozrejme som o ničom mame nepovedala, ale ona tušila, že už nie je všetko v poriadku. Pomaly sa teda začala ukazovať jeho pravá tvár, ktorú som predtým nevidela. Netrvalo dlho a praskli mi nervy. Jedného večera, keď som už ležala v posteli, prišiel z roboty  v podnapitom stave, ľahol a spal. Keď som už zaspávala, pípla mu sms-ka. Prečítala som si ju: "Láska moja, kedy si opäť zopakujeme takú krásnu a náruživú noc."
Toto ma už dorazilo, bola som zúfala, plakala som a v amoku som mu vyhodila zo skrine všetky veci, proste všetko čo tam mal, zbalila som mu to a ráno som mu povedala, nech si ide za svojou láskou a nech sa už nevracia viac domov. Jemu to vôbec nevadilo a odišiel. Na malého ani nepozrel. Len vo dverách povedal: “Ale na toho pangharta ti platiť aj tak nebudem, bohvie s kým to decko máš!"
Zdôverila som sa so všetkým mame, ktorá bola rada, že to už skončilo, aj keď som zostala sama s dieťaťom. Synček mi ide teraz do prvého ročníka a ja som hrdá a pyšná mamina...