Zmysly posunú našu dušu žiaducim smerom

Všetko, čo nás obklopuje, vnímame zmyslami. Nebyť ich, nevedeli by sme nič o kráse jarnej prírody, speve vtákov ani o nežných dotykoch partnera. Hovoria nám však naše zmysly vždy pravdu?

 

ZRAK. Od očí sme závislí od prvej chvíle svojho života. Vďaka nim zaznamenávame tvary, farby a pohyb. Sú pre nás zo všetkých zmyslov najdôležitejšie. Veď preto tiež často hovoríme: „To musím vidieť na vlastné oči".

 

SLUCH. Odhaľuje čarovný svet zvukov. Umožňuje nám ovládať reč, nechať sa unášať hudbou či upokojujúcim šumom lístia vo vetre. Tóny, ktoré počujeme, majú veľký vplyv na našu náladu - vzrušujú nás. zaplavujú šťastím a láskou, ale vzbudzujú aj pocity melanchólie.

 

ČUCH. Ešte donedávna sa tvrdilo, že je najdôležitejší. Súčasné výskumy však potvrdili, že zohráva veľkú úlohu napríklad pri liečbe chorôb.

 

CHUŤ. Naši prapredkovia sa jej pomocou chránili pred požitím jedovatých látok. Dnes slúži najmä na pôžitky z dobrého jedla.

 

HMAT. Telesný kontakt potrebujeme od narodenia. Dotyk matky prináša dieťaťu pocit bezpečia, stisnutie ruky môže dodať odvahu a pohladenie upokojiť.

 

Hovorí sa, že máme aj šiesty zmysel - intuíciu. Pre niektorých z nás znamená veľa. Nevieme ju využívať ako zvieratá, drieme v podvedomí, ale z času na čas varovne zazvoní.

 

 

Mozog je našou riadiacou stanicou. Tvorí len dve percentá váhy celého tela, jeho kapacita však prevyšuje možnosti najdokonalejšieho počítača. Každá činnosť - reč, chuť, hmat, sluch, čuch, zrak a ovládanie pohybov - má svoje centrum. Domovom našej osobnosti je predná časť mozgu. Umožňuje nám myslieť, učiť sa a mat pocity.

Centrum zraku leží v zadnej časti mozgu. Zaujíma asi tridsať percent mozgovej kôry. Zašifrované informácie sa prostredníctvom zrakového nervu dostanú z oka do mozgu, kde vytvárajú konečnú podobu vnímaného obrazu.

 

Zvukové impulzy putujú ušným nervom len kúsok - do spánkovej oblasti mozgu. Tu leží jeho riadiaca veža s veľkosťou asi tri percentá sivej kôry mozgovej. Hrá aj dôležitú úlohu pri udržaní rovnováhy hlavy.

 

Chuť a čuch majú svoje centrá v mozgu len kúsok od seba. Možno je to okrem iného aj preto, že obidva zmysly patria k tzv. chemickým. Pachy, ktoré človek rozozná, možno rátať na tisícky. Vynikajúci nos patrí k dôležitým vlastnostiam kuchára, a tak by ani toto povolanie nemal robiť ktokoľvek.

 

Oblasť mozgu, ktorá slúži na interpretáciu pocitov dotyku, tepla, chladu a bolesti, sa nazýva zmyslová kôra. Vnemy z ľavej strany tela sa registrujú na jej pravej strane a naopak. Hmat je dosť presne zmapovaný a vie sa, že každá oblasť tela je spojená s presne určenou časťou zmyslovej kôry. O intuícii, teda tzv. šiestom zmysle, to však tvrdiť nemožno, a dokonca ju ani nemôžeme zaradiť na presné miesto v mozgu.

 

 

Vďaka zraku objavujeme pestrý svet tvarov a pohybov. Dokážeme rozlíšiť 150 až 200 farieb a až 10 miliónov ich odtieňov, avšak na rozdiel od hmyzu nám zostáva skryté ultrafialové žiarenie. Ale aj ten najkrajší obraz by bol bez zvuku nedokonalý. Spojenie zraku so sluchom nám poskytuje možnosť neustáleho poznávania, ktoré si zachovávame po celý zvyšok života.
  

Oko možno pomerne dobre prirovnať k fotoaparátu, aj keď je samozrejme oveľa zložitejšie. Predná časť oka funguje podobne ako sklenená šošovka a zornice uprostred dúhovky zasa ako clona. Šošovka - zakrivené priehľadné tkanivo -láme lúče svetla vstupujúce dovnútra oka. Zornica potom riadi jeho množstvo. Otvára a priviera sa podľa toho, či sa pohybujeme v tme alebo v tieni rovnako ako clona na fotoaparáte. Množstvo svetla, ktoré prenikne zornicou, riadi dúhovka. Pri veľkom svetle zornicu stiahne, aby ňou mohlo preniknúť len málo lúčov. V tme sa dúhovka, naopak, uvoľní a umožní rozšíriť zornice.

 

Zatiaľ čo fotoaparát je v podstate iba obrazovým záznamníkom, prostredníctvom zraku vnímame zmysel toho, čo vidíme a meníme podľa toho svoje správanie. Oči však neslúžia len na zber informácií. Zo všetkých živočíchov na Zemi sa totiž iba homo sapiens dokáže nadchnúť krásou jesennej prírody či modrých očí milovaného partnera. Zrakový nerv umiestnený v zadnej časti oka prenáša vnemy v podobe impulzov do mozgu, ktorý ich rozšifruje. Každý človek sa však pozerá na veci z iného uhla a vysiela do svojho riadiaceho centra odlišné informácie. Preto sa všetkým ženám nepáčia rovnaké autá, rovnaké šaty či muži.

 

Tvar ľudského oka pripomína loptičku. Keď lúče svetla prejdú priehľadnou, vypuklou rohovkou, čaká na ne dúhovka - podľa nej sme modrookí, hnedookí či zelenookí - s dúhovkou uprostred. Priestor medzi rohovkou a dúhovkou je vyplnený komorovým mokom, ktorý napomáha čisteniu rohovky od choroboplodných zárodkov.

 

Zrak je jedným z najcitlivejších orgánov človeka. Dokonalá matka príroda ho preto vybavila všetkými možnými ochrannými prostriedkami. Očná jamka je vystlaná mäkkým tkanivom, ktoré chráni oči pri páde. Predná časť buľvy a vnútro viečok je pokrytý priezračnou blanou (spojivkou). Tá sa neustále kúpe v slzách vytekajúcich pri každom žmurknutí zo slzných žliaz v kútiku oka. Len pre zaujímavosť - dospelý človek žmurkne raz až dvakrát za sekundu.

 

Čo sa týka zvukov, predstavujú štartujúce lietadlo, smejúce sa dieťa, sonátu hranú na klavíri či vánok pohrávajúci sa s litami v korunách stromov. Zvuky prírody vnímame väčšinou ako príjemné. Hukot mora alebo vtáčie cvrlikanie zmierňuje stresy, hudba vie liečiť. Zato jačanie cirkulárky napína nervy na prasknutie. Všetky tieto signály- nech už sú tiché, hlučné, protivné alebo lahodné, vysoké či nízke, zachytávame vďaka schopnosti počuť.

 

Komunikácia prostredníctvom zvukov nie je výsadou človeka. Koncert žiab, štekot psa, vtáčí trilkot je tiež jazykom. Zatiaľ mu však nerozumieme.

 

 

Aká nudná by bola naša existencia, keby sme necítili vôňu čerstvých ruží či jemnosť kvalitného vína!

 

Naši prapredkovia by si život bez čuchu a chute vôbec nemohli predstaviť. Na prežitie v divokej prírode boli tieto zmysly rovnako dôležité ako zrak a sluch. Dnes je to inak - slúžia len na výber a posúdenie jedla, pitia a niekedy aj partnera. Je známe, že veľa zvierat sa pri výbere sexuálneho druha riadi čuchom. Tiež ľudia sa s touto schopnosťou rodia (novorodenci napríklad poznávajú svoju matku aj podlá vône), ale s postupom času u väčšiny z nás otupejú.

 

Človek dokáže odlíšiť oveľa viac pachov než zvukov. Vedci to odhadujú na niekoľko tisíc. Napriek tomu je pre nich zložité vysvetliť, čo sa vlastne presne deje, keď niečo cítime. Je len známe to, že v oblasti nosnej dutiny sú uložené nervové zakončenia vybavené jemnými chĺpikmi, ktoré slúžia ako pasca na zápachy. Výskumníci si preto myslia, že chemické látky vdýchnuté spolu so vzduchom sú rozpustené slizom obaľujúcim chĺpky. Tie reagujú a vyšlú signály cez čuchové bunky k príslušným nervovým vláknam a napokon do limbického systému v koncovom mozgu.

 

Určite ste si všimli, ako krásne voňajú v lete horské lúky po daždi, že práve uvarená kuracia polievka vonia oveľa silnejšie než kúsok studeného mäsa na tanieri alebo že srsť zmoknutého psa cítiť už zďaleka. Horúčava a vlhkosť totiž napomáhajú uvoľňovať chemické čiastočky do vzduchu. Ako však zachytíme jemné rozdiely medzi vôňami, je stále záhadou, pretože všetky čuchové bunky reagujú celkom rovnako. Stáročné výskumy nám teda aspoň dovoľujú rozdeliť to, čo cítime, do šiestich základných druhov: voňavý, ovocný, hnilobný, korenený, zápach spáleniny a živice. Zmysel čuchu je zároveň obdarený pamäťou. Aj chvíľkový zápach môže vyvolať rôzne, hoci dávno zabudnuté udalosti alebo emócie.

 

Vône môžu veľmi významne ovplyvniť nielen fyzično človeka, ale aj jeho psychiku. Všetky tie vonné tyčinky, kadidlá, purpury a vianočné františky mali pôvodne za cieľ povzniesť ľudského ducha. V poslednom čase sa rozmohli rôzne keramické lampičky, ktoré sa plnia olejmi. Nielenže zaplavia byt prijemnou arómou, ale posunú ľudskú dušu žiaducim smerom. Tak napríklad korenistá vôňa lesa a muškátov sa väčšinou považuje za rafinovanú, živočíšnu a zmyselnú. So santalom môžeme relaxovať a - rovnako ako s ružou - zaháňať stresy. Proti únave pomôže pomaranč, rozmarín, jazmín alebo aj citrón.

 

 

O chuti toho vieme pomerne viac než o čuchu. Podobne ako on aj naša chuť závisí od rozoznávania chemických látok, tentoraz však musia byť rozpustený slinami v ústach a zaznamenané chuťovými pohárikmi na jazyku, podnebí a v krku. Ak je niečo slané, vieme to ihneď, pretože soľ sa vo vode dobre rozpúšťa. Zistiť chuť suchých jedál však chvíľu trvá. Práve tak ako čuchové bunky sú aj chuťové poháriky všetky rovnaké, v rôznych oblastiach jazyka sú však inak zoskupené. Aj keď presný pochod vnímania rôznych chutí nie je známy, vedci si myslia, že zaň môžu osobitné látky, ktoré produkuje naše telo. U zvierat už boli objavené proteíny slúžiace ako receptory sladkosti a horkosti. Je teda možné, že sa uvoľňujú v určitých množstvách rovnako v rôznych oblastiach ľudského jazyka. Dôkazom toho by mohla byť aj skúsenosť zo západnej Afriky. Rastie tu „zázračné\" ovocie, ktoré vie zmeniť kyslé jedlá na sladké. Pravdepodobne za to vďačia obsahu proteínu, ktorý pri styku s kyselinami ovplyvňuje vnem chuťových pohárikov.

 

Na rozoznanie chute potrebujeme aj zrak. Ľahko si možno napríklad spliesť pomarančovú šťavu s grapefruitovou, ak ju nevidíme a nemôžeme sa vopred pripraviť na jej chuť. Často počujeme, že jeme preto, aby sme žili. Je to pravda, aj keď sa často stáva, že je to presne naopak. Jedlo môže byť naozajstným potešením všetkých zmyslov. Preto toľko ľudí dbá na estetickú stránku stolovania. Aj tie najjednoduchšie jedlá chutia lepšie, ak sa podávajú v peknom a príjemnom prostredia hodujeme obklopení prijemnými priateľmi.

 

 

Je prekvapujúce, čo všetko môžeme zistiť iba dotykom. Nájdu sa dokonca takí géniovia, ktorí dotykom prstov zistia farby. Možno tu však zohráva úlohu aj tzv. šiesty zmysel - intuícia.
 

Bez ohľadu na vek je dotyk pre naše vzťahy veľmi dôležitý. Vďaka nemu vieme chápať, ale aj vyjadrovať množstvo citov. Hmat sa často stáva zmyslom, do ktorého vkladáme svoju dôveru. Jednoducho sa musíme niečoho najskôr dotknúť, a potom až uveríme, že je to skutočné.

 

Na rozdiel od ostatných zmyslov, ktoré sú vždy sústredené len do jedného orgánu (uší, úst, nosa či očí), je hmat rozložený po celom tele a reaguje na množstvo podnetov. Jemu vďačíme za to, že si uvedomujeme teplo, chlad, príjemné pohladenie či bolesť. Bez zrakového skúmania môžeme iba dotykom odhadnúť tvary a zistiť štruktúru predmetov.

 

Hmat, na rozdiel od iných zmyslov, nie je opradený žiadnym tajomstvom. Je závislý od informácií dodávaných rôznymi druhmi receptorov a nervových zakončení, ktoré kontrolujú svoje „vnemové pole\". V podstate to znamená, že ak dráždime určitú časť pokožky, aktivujeme na činnosť nejaký nerv. Vnemové polia sa však navzájom prelínajú, a tak sa vždy prebudí niekoľko zmyslových nervov odrazu. Zároveň ich však môžeme dohnať k činnosti aj tlakom či zmenou teploty. Vnemové polia sa od seba odlišujú rôznym stupňom citlivosti, ktorý závisí od množstva nervových zakončení v určitej časti pokožky. Zatiaľ čo dva vpichy umiestnené 1 mm od seba budeme na citlivom jazyku cítiť samostatne, na chrbte ich rozlíšime až vo vzdialenosti 50 mm. Vedci urobili množstvo experimentov, ktoré mali dokázať, že rôzne nervové vlákna vedia reagovať len na určité druhy vzruchov. Dnes je isté, že niektoré dokážu prenášať správy len vtedy, ak je koža poškodená, prehriata a podobne. Dôvodom, prečo však chápeme niektoré impulzy ako určité pocity, je rýchlosť, s akou sa prenášajú do mozgu, a spôsob rozdeľovania medzi malé a veľké nervové vlákna.

 

 

Hmatu vďačíme za to, že môžeme vnímať množstvo veľmi príjemných pocitov a tiež ich sami rozdávať. Pohladenie po tvári je výrazom dôvery či náklonnosti, objatie asociuje bezpečie, istotu a kľud. Mnohé výskumy dokazujú, že deti, ktoré nie sú láskané, sa horšie vyvíjajú. Nezriedka bývajú apatické, smutné a choré.

 

Hmat potrebujeme pre život rovnako ako vzduch. Sú však situácie, v ktorých sa bez hmatu, zraku, čuchu, sluchu a chuti môžeme zaobísť. Z času na čas nastane chvíľa, keď nás osloví tajomný šiesty zmysel, či ak chcete, intuícia. Nie všetci ju vieme využívať a nie vždy sa ozve. Avšak je tu, drieme v našom podvedomí pripravená spustiť svoje signály. Americkí výskumníci, ktorí sa týmto vnútorným hlasom zaoberajú, tvrdia, že najlepšie je vyvinutý u detí predškolského veku. Šiesty zmysel býva dobre vyvinutý aj u vedcov, literátov, novinárov a matiek malých detí. Väčšiu schopnosť počúvať svoj vnútorný hlas majú aj ľudia, ktorí sa radi zaoberajú krížovkami, hádankami a rôznymi rébusmi. Odborníci v tejto súvislosti pripúšťajú, že potreba zapamätať si v každodennom styku množstvo podrobností môže pomôcť rozvíjať civilizáciou oklieštenú intuíciu. Vypestovať si možno nielen silné svaly, ale aj šiesty zmysel. Zistenie toho, čoho je skutočne ľudský mozog schopný, leží v nedohľadne. Jedno je však isté, jeho možnosti sa zatiaľ vymykajú ľudskému chápaniu.