Zmyslom života je...

„Zmyslom života je tvoriť, nelamentovať, nesedieť, ale sa hýbať...“ začína svoju odpoveď senior a remeselník Peter Blaha. Slová podkuté životnou múdrosťou prerývajú pokoj a ticho jeho bytu, aby sa tak striedali s harmonickým tik-takovaním starých netuctových hodín. Izbu zdobia desiatky úchvatných diel ľudských rúk jeho otca, kedysi zanieteného horára, ktorý miloval prírodu a z dreva vytváral umelecké skvosty prevažne s poľovníckym motívom. Pán Peter pri spomienke na otca pozastaví rozprávanie, poprehĺta nezadržateľné slzy a pokračuje. Talent a šikovnosť po otcovi evidentne zdedil. Aj pod jeho rukami sa nielen drevo mení na rozmanitý klenot. Napríklad rôzne ľudové hudobné nástroje. Človeku aj slová ubudnú a v nemom úžase mu je aj zaťažko čosi vyriecť. V hlase pána Petra cítiť múdrosť, pokojného ducha a lásku nielen k prírode.

Remeselník, ktorý má po 60-tke, bol prvý seniorom, ktorému som kedysi položil otázku o zmysle života. Odvtedy sa už niekoľko ročných období vystriedalo. Postupne rozhovorov s ďalšími seniormi pribúdalo a dnes ich už ani nespočítam. Mnohých som sa pýtal rovnakú otázku, najmä v záveroch, keď už sa mi pootvorili ako priatelia. Nedá sa však vytvoriť jedna formulka či definícia, ktorá by univerzálne platila pre každého. Definícia, ktorá by zodpovedala otázku zmyslu života a bola pre kohokoľvek z nás prijateľná. Je to azda ako s hudbou – neexistuje pesnička či kapela, ktorá by sa páčila každému z nás. Ale na druhej strane, nie každý má nejakú svoju obľúbenú hudbu. Ani nie každý človek či konkrétne senior nám jednoznačne odpovie na otázku zmyslu života. Alebo na otázku o tom, čo mu prináša úsmev – čo robí jeho dni krásnymi a radostnými. A podobne.

Ale azda o tom to je, hovorím si. Teda o pýtaní sa a hľadaní odpovedí. Kdesi vo filozofických knihách som čítal výstižnú myšlienku, že práve v tomto spočíva jedinečnosť ľudskej bytosti – že človek sa sám sebe stáva otázkou, na ktorú prioritne odpovedá ani nie tak slovami, ako skôr svojím bytím. Činmi. Či nemožno tento otáznik nad každým človekom pokojne vnímať ako tajomstvo či tajuplnosť života?

Remeselník Peter Blaha ma previedol aj svojou dielničkou v pivnici či v garáži. A napokon sme vyšli pred bytovku, kde párkrát zaplieskal bičom, vyrobeným pod jeho rukami. Bič preťal sídliskový pokoj, akoby sa roztrhla nebeská opona. Zároveň ale bolo plesnutie bičom pohladením na duši. Po takých stretnutiach, keď mám za sebou rozhovor s múdrym a vzácnym človekom, odchádzam ako po nájdení pokladu, ktorý mi obohatil život. A týchto pokladov je vôkol nás neúrekom.

Ľudia, ktorým zväčša pribúda striebro vo vlasoch. Ľudia, ktorí sa už nebránia vráskam. Ľudia, ktorí majú okrem životných krížikov nazbieraných aj veľa skúseností a cez akési neviditeľné sito preosievajú životné pravdy a múdrosti. Neboja sa hovoriť pokojne, pomaly, tu a tam v reči postáť, pouvažovať, utľapkať myšlienku, kým vyletí z úst von. Veď práve v tom spočíva čaro stretnutí s nimi – tu je predsa potrebné vypustiť zhon, zabudnúť na hektický stereotyp, na čas, na vrece starostí, povinností a neraz aj pseudoproblémov. Inak sa vám títo ľudia neotvoria.

Niekedy si želám, aby október znel celoročne. A to nemyslím v duchu jesenného poetického počasia, ale skôr preto, aby sme venovali zvýšenú pozornosť týmto ľudským klenotom. Múdrym a pokorným seniorom.

Text: Marcel Páleš

Foto: Miroslav Trimay