Zlé jazyky

Anička pochádza z typickej slovenskej dedinky, kde ešte aj v dvadsiatom prvom storočí vládne iný duch. Keďže nie je v mojom záujme haniť názory ostatných, ticho ich len skonštatujem a ďalej sa budem venovať Aničke a jej príbehu. Dievčina má tú smolu, že v apríli tohto roku oslávila svoje dvadsiate štvrté narodeniny a pod jej oknom nevyhráva serenádu žiaden mládenec.

Ani do školy už nechodí, ani nepracuje, len sa podľa susedov váľa doma v perinách a prizerá sa, ako sa jej ustarostená mama zvŕta v kuchyni, v predsieni a v záhrade. Ešte by som pochopila skutočnosť, že susedia majú celkom dobrý výhľad na ich záhradu, no tá bystrozrakosť, čo siaha až do kuchyne, ma naozaj prekvapuje. Pritom Aničkini rodičia vôbec nepatrili k tým povahám, ktoré si do domu rady vpúšťajú cudzích. Ale dobre, nechajme susedov susedmi a poďme požmurkať na Aničku.

Možno si myslíte, že Anča nemá frajera preto, že je škaredá, hanblivá a nenávidí celý svet. Lenže ak mám byť objektívna, nedá mi neupriamiť pozornosť na jej krásnu hnedú pokožku, dlhé kučeravé vlasy, modré oči a o jej postave by básnik povedal, že je neodolateľná. Slečna vyzerá úplne k svetu, nič strašidelné som si na nej nikdy nevšimla, ale zabudla som, že susedia sú omnoho bystrozrakejší než moja maličkosť.

Pretože som s ňou sedávala v jednej lavici počas strednej a okrem týchto štyroch rokov som s Ankou v kontakte ešte aj dnes, viem, že ani náhodou nie je na hlavu padnutá a dá sa s ňou celkom normálne komunikovať. Na otázku, že prečo nemá naša modelka priateľa, existuje veľmi jednoduchá odpoveď. Pretože svojho princa na bielom koni ešte nestretla. A kde by sa s ním aj stretávala, keď na to nemá čas. Susedia, ale aj vzdialení obyvatelia malej dedinky v údolí vo svojich klebetách pozabudli na jeden dôležitý detail.

Anka sa neváľa v posteli, ale pri nej vysedáva, pobehuje a stará sa o malého brata. Chlapček je vážne chorý a potrebuje dvadsaťštyrihodinovú opateru. Rodine zomiera pred očami, no zlé jazyky sa pred ničím nezastavia a omieľajú len to, čo sa im práve hodí do rečí. Takýto trend prevláda už stáročia, škoda len, že trpia tí, čo si to vôbec nezaslúžia a nad vecou sú takí, čo ani do päť a pol nevedia narátať.

Tatiana Kovalčinová