Život v tieni holokaustu

Dojemný skutočný príbeh nádejnej poetky z najtemnejšieho obdobia svetových dejín.

Mladej Reni sa v roku 1939 nadobro rozpadli sny a celý život. Stalo sa tak v ťažkých časoch keď Nemecko začalo okupovať Poľsko. Vystrašená bombovými útokmi na Premysl, uteká z mesta a je svedkyňou krutých a neľudských zločinov, ako bolo vytvorenia geta či masové miznutie židov.

Streda, 15. júl 1942
Pamätaj si tento deň. Pamätaj si ho dobre. Prerozprávaš ho budúcim generáciám. Dnes ráno o 8.00 nás zavreli do geta. Teraz žijem v ňom. Svet je odo mňa oddelený a ja som oddelená od sveta.

Kniha Renin denník, však v sebe skrýva aj krásny príbeh lásky, nádeje a umeleckej krásy. Autorka a hrdinka v ňom opisuje svoje prvé básnické počiny, ako aj čistú lásku k Zygmuntovi, ktorý jej venuje osudový bozk len niekoľko hodín pred tým, než nacisti ovládnu mesto. Napokon je to on, kto napíše poslednú kapitolu tohto srdcervúceho denníka, ktorý skutočne nikoho nenechá chladným.

Začítajte sa do tohto autentického svedectva mladej Reni o hrôzach druhej svetovej vojny:
31. 1. 1939

Prečo si dnes začínam písať denník? Stalo sa vari niečo výnimočné?
Píšu si denníky moje kamarátky? Nie! Skrátka hľadám priateľa. Niekoho, komu by som sa mohla zdôverovať so svojimi každodennými radosťami a starosťami. Niekoho, kto by cítil to čo ja, kto by mi veril a nevyzradil moje tajomstvá. Pretože takým priateľom nikdy nemôže byť človek, povedala som si, že mojím dôverníkom bude denník. Od dnes, milý denníček, sa začína naše verné priateľstvo. Ktovie, ako dlho bude trvať? Možnože do konca môjho a tvojho života. V každom prípade budem k tebe úprimná a otvorená, všetko ti poviem.
A ty zase vypočuješ moje myšlienky a obavy, ale nikdy o nich nikomu nepovieš a budeš o nich mlčať tak ako zakliata kniha, zamknutá zlatým kľúčom v zakliatom zámku. Ty ma nikdy nezradíš, to by mohli len tie malé modré písmenká, ktoré vedia prečítať ľudia. V prvom rade ťa musím zoznámiť so sebou. Chodím do tretieho ročníka gymnázia Marie Konopnickej1.
Volám sa Reňa a takisto ma volajú aj kamarátky.
Mám malú sestričku Arianku, ktorá sa chce stať filmovou hviezdou (a čiastočne sa jej to už podarilo, hrala v niekoľkých filmoch). Spolu s mamičkou bývali vo Varšave. Kedysi som bývala na statku pri Dnestri. Bolo mi tam výborne a doposiaľ to boli najšťastnejšie chvíle v mojom živote. Na starých lipách hniezdili bociany, v záhrade sa leskli jablká a v mojej malej záhradke sa skveli krásne rovné hriadky. Bolo to už dávno. A už sa to nevráti, už nie sú ani panstvo, ani bociany na starých lipách, ani jablká a kvety. Zostali mi len milé spomienky a možno ešte Dnester, ktorý v diaľke plynie, cudzí a studený, ale pre mňa už nešumí. Teraz som v Przemyśli a bývam u starkej, ale vlastne nemám domov, a preto mi je niekedy tak smutno, že musím plakať. Plačem, hoci mi nič nechýba, ani šaty, ani sladkosti, ani zvláštne a príjemné sny. Chýbajú mi len mamičkino teplé srdce a dom, kde by sme boli všetci spolu ako na panstve pri Dnestri.

Aj teraz zas musím plakať
Keď spomeniem si na dávne časy
Lipy, domček, bociany, motýle
Ďaleko… kdesi… ďaleko
Stále vidím a počujem
Ako vo sne vietor stromy kolíše
Nikto mi nepovie
Že je hmla, že je ticho
To kolísanie stále počujem
Vidím náš dvor a dom
A lipy za dvorom…

POZOR SÚŤAŽ

Súťažná otázka: Ako sa volá Poľské mesto odkiaľ pochádzala Reňa?
Správne odpovede posielajte na adresu sutaz@dennikrelax.sk heslo MOTÝĽ do 20. decembra 2019. Knihou odmeníme 2 výhercov.

Správna odpoveď: Przemyśl

Knihu vyhráva Ľudmmila Stachová z Hertníku a Dušan Varga zo Sečoviec

Srdečne blahoželáme!