Život s chorým mužom

Každému z nás prinesie voda života nejedno bremeno. Niektoré sa nosia ľahšie, iné ťažšie. Bremeno pani Eriky však vážilo tak veľa, že ho ledva vládala uniesť. Keď mala 35, ochorel jej vážne manžel. Mali spolu 4 deti, tri dievčatá a jedného chlapca, vo veku 11, 10, 4 a 2 roky. O tri roky starší manžel nečakane ochrnul a ostal pripútaný na lôžku. Pani Erika bola v tom čase na materskej. Opatrovala manžela a deti, na seba jej už veľa času neostávalo. Mama jej zomrela ešte pred 5 rokmi a svokra sa zo synovej choroby psychicky zrútila.

Nebol nikto, kto by jej pomohol. Vlastná mama nebola, svokra nemala síl, švagriná žila v Nemecku a bratia pani Eriky mali so svojimi rodinami dosť problémov. Pani Erika musela prerušiť diaľkové štúdium a strať sa o rodinu. Žili z materskej a invalidného dôchodku manžela. Nebolo im ľahko. V malom meste k tomu ľudia natárajú veľa nezmyslov, a tak ani okolie jej nijako neuľahčovalo náročný život. Dozvedela sa, ako niektorí tvrdia, že je rada, že jej muž ochorel. Poplakala si každý deň, ale tajne, aby ju nevideli deti.

Celé mesto ľutovalo jej manžela. Bol to predtým známy zverolekár a takto ho choroba pripravila o plnohodnotný život. Manžel netrpel, neuvedomoval si všetky súvislosti celkom jasne, bolo to jeho šťastím. Za to pani Erika si uvedomovala všetko a všetko bolo na jej pleciach. Plynulý chod domácnosti, dozor nad deťmi, pomoc deťom, všetky účty, opravy, plány, rozhodnutia...všetko riešila iba sama so sebou.

Maľovať? Pre niekoho žiadny problém. Pre pani Eriku veľký. Kam dať dočasne muža, ako koordinovať deti, koho zavolať na maľovanie, kto je pomôže s odsúvaním ťažkého nábytku, kedy stihne navariť a vyčistiť okná, koľko vie maximálne zaplatiť za maľovanie a tak ďalej a tak ďalej. Nebol nikto, kto by jej aspoň na jeden deň vzal všetky deti a navaril pre ne, alebo kto by jej na týždeň v roku vzal chorého manžela, aby sa mohla bez stresu vyspať a bez stresu zobudiť. Celé roky žila život manžela a svojich detí. Jej vlastný si ani nestačila uvedomovať. Zvládla to však na jednotku. Klobúk dole pred takými ľuďmi.

Agáta Galisová