Život je samá jazva

„Otec na mňa huláka každým dňom hlasnejšie a hlasnejšie, mám strach, že opäť dostanem jednu zaucho, ak nebude mať nič znamenitejšieho na práci,“ sťažuje sa Lucia svojej priateľke na život a na smrť. Lucia ani dnes netúži po návrate domov, odkedy ju mama opustila a poslednýkrát vydýchla, otec sa vášnivo zamiloval do fľaše s alkoholom a svoju jedinú dcéru menoval za fackovacieho panáka pre každý problém.

Ak otecko nemá čo piť, fajčiť alebo fajnové jesť, jednoducho sa nazlostí, schytí Luciu a hodí ju napríklad o zem. Dcéra sa chvíľu v bolestiach a v smútku zvíja na podlahe, horko-ťažko povstane a odkráča niekam do bezpečia. Zo svojej izby vychádza len v najnutnejších prípadoch, kráča potichu ako kostolná a šedá myš, len aby nerušila kruhy svojho opitého a psychicky ubitého otca. Aj on má právo na srdcervúci smútok za svojou manželkou, no život ide ďalej a netreba sa nasilu oň pripraviť alebo ho, nedajbože, nedožičiť svojmu jedinému dieťaťu.

Psychické problémy sú tu na to, aby ich riešili psychológovia či psychiatri, nemožno ich vodkou utopiť ani prekonať otrasnou bitkou. Práve preto by sa mal otec hoc aj z posledných síl pozviechať, prestať trýzniť seba aj svoju “malú“ Lucinku a začať žiť aspoň z nejakej tej časti tak, ako by si to želala ich zosnulá mamička.

Tatiana Kovalčinová