Žiarlivosť

Vyzerala skvele. Tak akosi zvláštne, svetácky.

Ako keby to ani nebola ona, ale nejaká mladá panička na vysokých podpätkoch, s červeným rúžom na žiadostivých perách, vyzývajúcim leskom v očiach, ktorá prišla na party v sprievode bohatého mladíka, ale o pozornosť iných tiež nebola núdza. Asi nejako takto sa cítila. Ako celebrita v žiare reflektorov? Asi je to celé smiešne, ale dnes mal byť jej večer. Mala sa zabávať s tými najfantastickejšími ľuďmi, mala byť na tanečnom parkete a vrtieť sa najlepšie, ako len vedela. Možno si mala niečo vypiť, nie veľa, iba toľko, aby bola veselšia a jej pohyby skúsenejšie a šikovnejšie. Mala...myslieť na niekoho celkom iného...

„Teším sa s tebou,“ povedala a hnevala sa na seba, že to neznelo ani trochu presvedčivo. Iba sa usmieval.

„Naozaj,“ povedala, aby zdôraznila, že to myslí vážne, hoci sama nevedela, ako to v skutočnosti je a čo sa momentálne odohráva v jej srdci. „Iba nechápem, prečo to zakrývaš, je to predsa také očividné.“

„O nič nejde,“ povedal on, ale úsmev z tváre mu nezmizol.

Hlasná hudba v nej vyvolávala pocit akéhosi zvláštneho druhu vážnosti. Umocňovala jej emócie. Pocity, hoci boli zmiešané, boli intenzívnejšie, myšlienky mixujúce nejasnú guču čohosi, čo sa ani len trochu nepodobalo stabilite a rovnováhe boli ešte zmiešanejšie a pohľady vzrušujúcejšie a veľavravnejšie. A predsa jeho nádherné oči nevypovedali o tom, čo v nich chcela uzrieť. Mala však na to právo?

„Veľmi ti to prajem,“ povedala už asi stýkrát v priebehu niekoľkých, vysokým napätím nabitých minút a pozrela na svetlú dlhovlásku. Tá sa ďalej zvŕtala v divokom rytme tanca, na vážne rozhovory ani len nepomysliac. Zvodne sa na neho usmiala. Bola to krásavica. Nie taká, ktorá príde v obtiahnutom tričku, minisukni a v čižmách, s pohľadom upretým na všetkom, čo má od peňaženky tučnejšie vrecko, vyzerajúca ako riadny kus, ale ráno ako ohrdnutá sivá myška s rozotreným make-upom a bolestným výrazom na tvári. Taká nebola.

„Prečo to stále opakuješ?“ opýtal sa s takým úsmevom na tvári, za ktorý by mu najradšej vykrútila krk.

„Lebo je to pravda.“ Odpovedala mu mierne podráždená.

„Postačilo by mi to raz.“ Opäť ten istý úsmev.

„Prečo za ňou nejdeš?“

„Načo?“

„No asi načo, prosím ťa...“

„Načo?

Nevedela pochopiť, prečo sa stále usmieva.

„Prečo sa stále smeješ? Vážne sa s tebou rozprávam.“ Neodpovedal.

Dalo by sa napísať, že nastalo trápne ticho, ale dunenie aktuálnej skladby tomu nenasvedčovalo. Nič nehovoril, iba sa na ňu pozrel a stále sa usmieval. Chcela naňho skríknuť nech s tým prestane, ale uvedomovala si, že by to nemalo zmysel, lebo by ju nepochopil. Veď ani ona tomu celkom nerozumela. A kvôli hlasnej ohlušujúcej hudbe by to stratilo akýkoľvek efekt, o ktorý by sa snažila.

„Ty žiarliš,“ povedal jej, keď sa na ňu opäť pozrel. Tentokrát mu v pohľade nevidela len iskričky smiechu, ale aj výraz, ktorý nasvedčoval tomu, že na položenú otázku našiel správnu odpoveď.

„Nie,“ povedala a teraz sa usmiala ona.

„Ale áno, žiarliš.“ Povedal, ako keby bol presvedčený o svojej pravde a z jej strany už nečakal žiadne námietky.

„Nie, nežiarlim,“ zopakovala, možno preto, že opakovaná lož sa nakoniec stane pravdou. Alebo to bolo inak? Jednoducho táto žiarlivosť nebola oprávnená. Nebola správna kvôli nemu a takisto kvôli niekomu celkom inému. Kvôli tomu, na ktorého by podľa správnosti mala v tejto chvíli myslieť a ktorý si nezaslúžil, aby naňho nemyslela. Alebo áno? Nebola správna kvôli jej nedávnemu pocitu istoty a šťastia, kvôli pocitu, že všetko išlo konečne tým najsprávnejším smerom a kvôli zodpovednosti a lojálnosti voči tomuto pocitu.

Dnes mal byť jej večer. A komu nakoniec patril? Iba ak hlasnej hudbe, ktorá sa jej predierala do uší aj napriek jej nesúhlasu. A možno aj mladíkovi, ktorý opaľoval už štvrtú babu v poradí a očividne sa mu darilo.

Ale nepatril jej.

Mária Dunajčanová