Zamilujete sa, aj keď nechcete
Pokladám Austráliu za nádhernú krajinu a vôbec sa mi nechcelo tento raj na zemi opustiť. Príroda je tu krásna, ľudia sa k nej správajú ohľaduplne, rovnako ako k sebe navzájom. Letím domov po šesťtýždňovom putovaní a v dlani sa pohrávam s austrálskymi mincami, ktoré si nechávam na pamiatku. Sú na nich klokany, pštros emu, austrálska ježura, súhviezdie Južného kríža...
Klokany sú celkom výnimočné zvieratá - nežné, krotké, čistotné, vydržala by som ich pozorovať celé hodiny. Agresívne sú iba samce v čase párenia a tie ľuďom ublížia iba ak ich niekto zaženie do úzkych. To sa potom oprú o silný chvost dlhý až deväťdesiat centimetrov a útočia zadnými nohami, v ktorých majú obrovskú silu. Domorodci, ktorí ich predtým lovili kvoli mäsu, si s príchodom belochov obľúbili hovädzie, preto sa klokany rýchlo premnožili. Odborníci ročne označia tri milióny starých a chorých kusov a tie utratia. Odhaduje sa, že rovnaký, alebo dokonca väčší počet zabijú automobilisti na cestách alebo lovci "zo športu", aj keď je zakázané strieľať ich. Zrážka auta idúceho rýchlosťou sto kilometrov s klokanom vysokým ako dospelý muž je dosť nebezpečná, preto mnohé autá majú rám, ktorý časť nárazu zachytí. Nebolo dňa, aby sme pri ceste vo voľnej krajine nevideli mŕtveho klokana.
NEPICHAJTE PALlCOU DO VODY!
Okrem klokanov žije v Austrálii pestrá škála zvierat - vyzerajú celkom ináč ako tie, ktoré poznáme z Európy. Okrem koaly je to napríklad zavalitý vombat, dravý diabol medveďovitý, rôzne stromové vačkovce, vtákopysk, ježura, vták kasuár s ostrým hrebeňom na hlave, ktorý mu slúži ako smrtonosná zbraň, množstvo pavúkov, jašteríc, ale aj krokodíly. Pred nimi nás varovali osobitne. Veľa prašných ciest v austrálskom vnútrozemí sprevádzajú vodné toky a tie sa prekonávajú brodom. Všetci nám kládli na srdce, aby sme hĺbku vody nikdy neskúšali palicou, pretože v bahnitej vode určite nepohnute striehne krokodíl. Jeho útok je taký náhly a rýchly, že mu nikto neunikne. Obeťami sa najčastejšie stávajú klokany alebo hovädzí dobytok, ktorý sa k rieke chodí napájať. Krokodíl stiahne svoju obeť pod hladinu a tak dlho ju krúti ako vrtuľu, kým korisť utopí. Potom si ju zastrčí pod kameň a počká, kým sa mäso začne rozkladať, pretože nevie ani hrýzť ani trhať, iba hltať. My sme sa s krokodílom našťastie stretli iba v zoo.
VÝMENA SPRÁV V KRČME
Austrálčania sú skutočne veľkí pivári. Milovníci tohto moku však nemajú veľký zmysel pre poriadok - všade sa tu povaľujú plechovky a fľaše od piva, nedajú sa jednoducho prehliadnuť. Predáva sa tu asi dvadsaťpäť značiek piva, mnohé z nich získali priaznivcov aj za morom. Prakticky každé trocha väčšie mestečko sa zmohlo na svoj pivovar. Pre pivo majú toľko výrazov, že by to stačilo na slovník. Vo väčších mestách nájdete výčap v každom bloku domova v každom čase v ňom sedia hostia. V menších mestách plní krčma funkciu akéhosi informačného strediska - napĺňa význam slova, z ktorého vznikal anglický názov pre krčmu: "pub", čo je skrátené z "public house" a pôvodne to znamenalo miesto, kde sa chlapi z okolia v sobotu večer schádzali a vymieňali si dôležité správy. Ženy do krčiem nesmeli asi do začiatku päťdesiatych rokov. V mestách vyzerajú ako bistrá alebo denné bary, na vidieku sú to skôr zájazdné hostince, vždy majú niekoľko izbičiek na prenájom.
HYMNA MATYLDA
V centre mesta Melbourne (čo je prístav a metropola štátu Victoria) Japonci nedávno postavili supermoderné nákupné stredisko, vraj jedno z najväčších na svete. Volá sa Daimatzu Center. Zvonka vyzerá ako obrovský sklenený úľ, vnútri zistíme, že tým skleneným zvonom je priklopená stará tehlová fabrička, ktorá je súčasťou nákupného centra. Samozrejme tu nechýba reštaurácia, odkiaľ je výhľad na miestnu atrakciu - "orloj" - ktorý tvoria obrovské vreckové hodinky Seiko aj s retiazkou, ktorého rozmery pripomínajú kotvovú reťaz zaoceánskeho parníka. Každú celú hodinu z nich výjdu dvaja panáčikovia, jeden s husličkami a druhý s píšťalkou, a obletovaní vtáčikmi hrajú neoficiálnu austrálsku hymnu Waltzing Mathylda (ktorá je známa ja u nás). Matylda dokázala spoľahlivo zastaviť premávku vo všetkých obchodoch a zaplniť všetky chodníky s výhľadom na tieto nezvyčajné "cibule".
BEAD + BREAKFAST
Električky v Melbourne majú uprostred vozňov kabínku, v ktorej sedáva sprievodca. Je to vždy iba muž. A pretože tu funguje aj ako vyhadzovač a "krotiteľ" výtržníkov a narkomanov, majú prednosť tí urastenejší. Raz sme išli so sprievodcom, ktorý mal dobrých 180 kg živej váhy, tetovanie všade, kde bolo vidieť kožu, vyholenú hlavu, fúzy až po prsia a hlas ako víchricu. Bol však veľmi milý a trpezlivo nám vysvetľoval, ako sa dostaneme tam, kde potrebujeme. Zopár dní sme strávili na ostrove Tasmánia, kde sme bývali u starších manželov Boba a Barbary v ich B+B. To nie je skratka ich mien, tie dve B znamenajú anglické slová "bed + breakfast", teda posteľ a raňajky. Poskytujú ich tí, čo majú v domčeku izbu naviac, a chcú si zarobiť. Pre turistov to má svoje výhody - okrem toho, že je to najlacnejšie ubytovanie, sprostredkuje aj prirodzený kontakt s "domorodcami". Večer pri krbe sme si vypočuli príbeh ich cesty životom z Londýna až na Tasmániu.
LÁSKA A NOVÝ ŽIVOT
Devätnásťročný Bob prišiel pri autohavárii o nohu a Barbara bola jeho rehabilitačnou sestrou. Zamilovali sa do seba, vzali sa, narodili sa im dve deti a v šesťdesiatych rokoch sa, rovnako ako veľa ďalších Britov na základe vládneho rozhodnutia, presťahovali do Austrálie. Ich deti tu vyštudovali vysokú školu, dcéra je novinárka a syn lekár a podľa Barbary by im také vzdelanie v Anglicku dať nemohli. Na jednej dovolenke Bob s Barbarou objavili Tasmániu a veľmi sa im tu páčilo. Nasledujúci rok sem prišli opäť - a hneď si tu kúpili pozemok. Ich deti im to vyhovárali (Tasmánia, ktorá je najmenším austrálskym štátom, sa tu pokladá za zapadákov) a pre istotu sa syn vybral na "vizitu". Ostrov ho však nadchol a presťahoval sa na toto čarovné pokojné miesto dokonca ešte rýchlejšie ako Bob s Barbarou. Bob tu chová clydesdaleské kone, staré anglické plemeno ťažkých ťažných koní s mohutnou srsťou okolo nôh. Namiesto odpočinku, na ktorý má už nárok ako dôchodca, rodí žriebätá, ošetruje koňom kopytá a - natiera im "nosy" krémom s ochranným faktorom 25, inak by sa im spálili. S ozónovou dierou tu majú problémy zvieratá i ľudia. V Austrálii ma pred slnkom spoľahlivo ochránil iba krém s ochranným faktorom 40. Keby som na natierala iba "dvadsiatkou," zvliekla by som sa z kože ako had. Takmer na záver dovolenky nás čakala cesta pravým austrálskym bušom. Sme iba sto kilometrov od pobrežia a nevidíme tu nič, iba zdanlivo mŕtvu červenú planinu. Cesta má iba jeden asfaltový pruh pre obidva smery, a osobné autá sa vyhýbajú tak, že ľavými kolesami zídu z asfaltu do červenej hliny. Vyhýbanie nám zo začiatku robí problémy, keď dlhší čas nestretneme auto, zabudneme, že sa tu vlastne jazdí po "nesprávnej" strane cesty, vľavo. Tento spôsob vyhýbania však neplatí pri stretnutí s nákladnými autami. Ťažké nákladiaky by totiž pri vyhýbaní na mäkkom teréne mohli dostať šmyk. To nám, bohužiaľ, nikto nepovedal, museli sme na to prísť sami metódou "pokusu a omylu". A mohol to byť náš posledný omyl ...
NETOPIERE AKO VRANY
Autá nestretávame dlho, zato však stovky klokanov. Keď sa usadíme k pikniku na pláži, okamžite sú pri nás a nám nezostáva nič iné, iba podeliť sa s nimi. Ten bezprostredný kontakt so zvieratami bol v Austrálii neuveriteľný, ale nie vždy príjemný. V zoologických záhradách sa bežne veľa "exponátov" pohybuje na cestách medzi návštevníkmi, po celej krajine je pre ranené zvieratá veľa útulkov, do ktorých sa chodí na prechádzky ako do parku. Ropuchy, ktoré som videla v prírode, boli také obrovské, že sa mi ani veriť nechce, že sú to príbuzné našich žiab, zo stromov visia netopiere veľké ako poriadne vrany.
TROŠKA STRESU, NO RAJ!
Stretnutie so zvieratami v moteloch, a to aj v tých najčistejších, však nepatrili k najpríjemnejším - raz som bola v kúpeľni spolu s niečím, čo sa podobalo na ceruzku s množstvom nožičiek, ružová jašterička v posteli tiež nebola ktovieako vítaný spoločník, pretože vydávala zvuky, ako keď niekto škrípe zubami, ale najhorší bol akýsi čierny desaťcentimetrový chrobák s tvrdými krovkami pripomínajúci švába.
Dovolenka sa končí. V lietadle, keď všetci zaspia, sa rozprávam so susedom, dvadsaťštyri ročným študentom z Tel Avivu. Strávil tu štyri mesiace, teraz musí načas domov, ale je odhodlaný prehovoriť svoje dievča, aby sa spolu sem vrátili. Hovorí, že Európa je politický blázinec, Ázia ešte stokrát väčší, Spojené štáty sa mu nezdajú dosť bezpečné. Chce mať rodinu a chce, aby jeho deti vyrastali v mieri a pokoji. Nočný let trvá veľmi dlho a mám dosť času na premýšlanie...