Zamilovaná markíza

Slovenská autorka Lenka Kyselicová prišla túto jeseň po úspešnom debute Láska a iné závislosti s novinkou Dievča z titulky, ktorá si zaručene získa všetky romantické duše. Príbeh mladej aristokratky o jej nevšednom živote plnom lásky, odvahy, ale aj nebezpečenstve je presne to, čo túto jeseň potrebujete.

Serafína má devätnásť, titul markízy, závratné dedičstvo i aristokratické privilégiá, no to, po čom túži, je anonymita a splnenie sna, že sa stane lekárkou. A tak odíde s odhodlaním uskutočniť svoj sen študovať do Oxfordu. Tam jej cestu skrížia dvaja mladí muži, ktorí sú jej krásou a pôvabom úplne okúzlení.

Dokáže talianska aristokratka odolať ich britskému šarmu?
Objektívy fotografov však nikdy nespia a Serafina netuší, že jej noví kamaráti tiež nemajú obyčajný pôvod.

Začítajte sa do úryvku novinky Dievča z titulky:
„Ehm… ahoj,“ šepla Serafina, keď sa konečne dostala k jeho stolu. Odlepil zrak od kníh, do ktorých bol ponorený, a skúmavo ju sledoval. „Ja… ja som…“
„Viem, kto si,“ uškrnul sa. „Už som si myslel, že si na mňa zabudla.“
„Psst!“ okríkla ich knihovníčka.
Ben ukázal na voľnú stoličku vedľa seba. Serafina si na ňu sadla. „Ja… uf, toto je tvoje…“ položila mu na knihu opratú vreckovku.
Pozrel na ňu, potom na vreckovku. „Ďakujem?“ povedal v rozpakoch.
„Nemáš zač. Tak… maj sa.“ Zdvihla sa na odchod, no Ben ju chytil za predlaktie, aby mu neušla. Bolo to také spontánne a rýchle, až sa mykla. Reflexívne sa mu vyšmykla zo zovretia a nešťastne drgla do papierového téglika s čajom, ktorý mal položený na stole. Hnedá tekutina zmáčala Benovi skriptá aj nohavice.
„Ó, dio!“ šepla v panike. „Prepáč.“ Nervózne pozerala okolo seba a hľadala niečo, čím by utrela rozliaty čaj. Jediné, čo prišlo vhod, bola opratá vreckovka.
„To nič, Sera. Nestresuj,“ upokojoval ju. To dievča sa mu páčilo. Bolo nevinne roztržité a prirodzene krásne, že sa naň nemohol hnevať.
„Psst!“ okríkla ich opäť knihovníčka. „Obávam sa, že vás musím poprosiť, aby ste opustili knižnicu!“ povedala prísne.
„Veľmi ma to mrzí,“ ospravedlňovala sa Serafina, keď spolu kráčali z knižnice.
„Viem, už si mi to povedala asi osemdesiatkrát,“ zasmial sa. „Počuj, Karamelka, čo keby si to odčinila?“
„Ako si ma to zas nazval?“
„Karamelka. Vieš, ako ten cukrík Cadbury…“
„Rozumela som!“ povedala podráždene. „Prečo mi vymýšľaš prezývky?“
„Baví ma to. A nemohol som odolať. Si chutná ako karamelka.“ Serafine sa rozbúchalo srdce a na líca jej vystúpila červeň. „Takže o siedmej?“
„Čože?“
„V tých obliatych nohaviciach vyzerám ako debil. Chalani mi to dajú vyžrať a môžeš za to ty,“ ukázal na ňu prstom.
„Do siedmej mám labáky,“ ozvala sa potichu. Čo to trepe? Ísť s ním von?!
„Okej, tak o ôsmej.“ Z vrecka saka vytiahol atramentové pero a napísal adresu klubu do jej zošita. „Stretneme sa tu. A nie, že neprídeš. Viem, kde bývaš, Karamelka.“ Dal jej letmú pusu na líce a už ho nebolo.