Záhadné auto

Každodenný život policajtov je plný prekvapujúcich zvratov. Niekedy sú v prospech poškodených nešťastných občanov, ktorí sa stali obeťou trestnej činnosti. Inokedy, pri rôznej zhode okolností, doplatí občan ešte aj na policajtov - vtedy, keď sú lajdáci, lenivci, prípadne aj niečo horšie. O takých „policajtoch" hovorí aj dnešný príbeh zo života.

Inžinier Peter Pokorný si pred dvoma rokmi kúpil cez bazár celkom pekné a na dnešné pomery ani nie drahé „autíčko" - Ford Sierru za 200 tisíc korún. Tešil sa mu ako malé dieťa presne deväť mesiacov. Vlani v máji mu z auta ostali len kľúče. Pátranie bolo bezvýsledné. Úspešnosť našej polície pri objasňovaní krádeží vozidiel bola totiž za lanský rok taká, že našli presne 1365 áut. Pokorného Sierra medzi nimi nebola.

Zmieril sa s tým a ako obchodný cestujúci si zadovážil aspoň škodovku. V januári tohto roku vyštartoval na služobnú cestu a keď išiel cez Zvolen,pred akousi cukrárňou s honosným nápisom ALI-bar podvedomo zazrel Ford Sierru takej istej krémovej farby, akú vlastnil. Ticho, s istou nostalgiou si povzdychol, keď tu ho čosi prinútilo prudko šliapnuť na brzdový pedál. Na blatníku krémovej Sierry totiž zazrel preliačinu. Aj na jeho Sierre bola taká istá preliačina od nárazníka istého auta!

Podišiel k Sierre a nemusel dlho špekulovať - bolo to jeho auto! Tá istá preliačina, tie isté dovozové puklice, ten istý charakteristický škrabanec na palubnej doske, ktorý mu „vyrobil" neposedný syn... Nebolo pochýb. Pravdaže, na aute bola namontovaná úplne iná ŠPZ-ka z okresu Bratislava vidiek. Úžasné!

Ostal v pomykove. Odrazu nevedel, čo má urobiť. Ovládla ho radosť a vzápätí pochybnosti. Kto sa beztrestne a drzo vozí na jeho aute? A čo keď ten nový majiteľ ani nevie, že auto bolo ukradnuté? Veď dnes je to všedný jav...

Zamieril na políciu a našiel mierne otráveného nadstrážmajstra. Vypočul si ho.

„Ako chcete dokázať, že to vozidlo bolo vaše?"

Pokorného to mierne dojalo. „Veď máte evidenciu v počítači! Dám vám pôvodnú ešpézetku a ľahko zistíte, či to auto bolo písané na moje meno, alebo nie!"

Nadstrážmajster použil zvyčajnú okrídlenú vetu: „To by mohol povedať každý..."

Napokon sa dohodli policajt verí občanovi Pokornému, že auto je jeho. Nadstrážmajster vyslal hliadku, ktorá na Sierru, stojacu pred AU-barom, založila tzv. papuču. Inžinier Pokorný sľúbil nadstrážmajstrovi, že zoberie doma v Bratislave pôvodné doklady od vozidla a oznámenie o krádeži a znova príde do Zvolena.

Stalo sa o tri dni. Pokorný zašiel na políciu a natrafil, zhodou okolností, na toho istého nadstrážmajstra.

„Tak ako je s mojím autom?" pýtal sa.

Nadstrážmajster sa mračil. „Ja som to kolegovi hovoril, že som dal založiť papuču. Ale potom sa stalo niečo, čo neviem dosť dobre pochopiť..."

Pokorný mu nerozumel. Čoskoro sa dozvedel, čo sa stalo. Na druhý deň volal policajtov „majiteľ auta -onen Ali, Turek žijúci na našom území. Vraj prečo má papuču na aute. Keď mu povedali, ústne vysvetlil, že je to hlúposť, lebo od auta má všetky papiere. Sierra mala podľa papierov patriť akémusi Pezinčanovi, od ktorého si Ali auto len požičal. Nuž policajti zasa išli, skontrolovali číslo karosérie i motora podľa papierov a papuču zložili. Vraj mali pocit, že je všetko v poriadku.

Pokorného chytil záchvat zúrivosti a mal sto chutí obúchať nadstrážmajstrovi svoje originálne papiere od auta o hlavu. Neurobil to, lebo by sa dopustil útoku na verejného činiteľa. Žiadal, aby s ním spísali zápisnicu a podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa dvojitej krádeže vozidla. A potom sa spolu s policajtmi vybral za Alim.

Aby bol pokojný, vyrovnaný a šťastný. Ukázal papiere - vyzerali celkom normálne. Auto však už ukázať nevedel. Vraj ho požičal svojmu bratovi do Trnavy. Pokorného už po druhýkrát išiel šľak trafiť.

Čo ostávalo Zvolenčanom? Ubezpečili zlostného Pokorného, že všetko preveria a dajú mu vedieť. V skutočnosti však neurobili nič - našiel sa iba fax, ktorým žiadajú Trnavčanov, aby vec preverili.

Čo urobili Trnavčania v nadchádzajúcom období, to ostáva záhadou. Keď však Pokorný po pár dňoch opäť prišiel, nevedeli mu povedať vo Zvolene nič iné, len to, že Aliho turecký brat v Trnave už auto nemá, lebo ho vraj vrátil pôvodnému majiteľovi do Pezinka.

Hurá, konečne stopa, povedal si Pokorný a už na vlastnú päsť ťahal na svojej škodovke do Pezinka. Našiel majiteľa, ktorý mu trpezlivo vysvetlil, že tú Sierru kúpil cez bazár, má od nej doklady a auto mu na inšpektoráte riadne previedli. Papiere mu ukázal - čísla karosérie, motora i podvozku boli úplne iné, ako na jeho Sierre.

„Pravdepodobne sa mýlite, pán inžinier," ubezpečoval ho Pezinčan. „I tak škoda auta. Bolo to pekné vydarene vozidlo."

„Akože - bolo? Kde ho máte?"

„Nebudete mi veriť, pán inžinier, ale je to tak. Včera som o neho prišiel..."

Pokorný mal opätovne, už asi po desiatykrát pocit, že sa mu sníva. Nesnívalo sa mu a Pezinčan vysvetľoval: „Včera večer som bol v Bratislave. Nechal som ho chvíľu stáť na Mýtnej ulici a zmizlo. Hneď som išiel na políciu a krádež som oznámil."

Pokorný nasadol do škodovky a išiel na ono bratislavské obvodné oddelenie. Bola to pravda -včera Pezinčan ohlásil krádež Ford Sierry s takou a takou „ešpézetkou". Ford nenávratne zmizol a dosiaľ sa nenašiel.

Znie to ako rozprávka či literárna fikcia? Žiaľ, je to holá skutočnosť, takýto prípad sa naozaj stal - i keď v iných okresoch, ako sme kvôli istote uviedli. Keďže niet auta, dnes už nikto nedokáže, či na forde niekto prebrúsil pôvodné čísla a vyrazil nové, alebo jednoducho z viacerých áut skombinovali prototyp univerzálneho typu Ford Sierra. Inžinier Pokorný stále zúri a sťažuje sa na policajtov. Možno mu to mať za zlé?

ONDREJ ŠÍMÚNY