Začalo to čerešňami.

V autobuse bolo dusno, ľudia švitorili jeden cez druhého, asi sa všetci podvedome tešili, že už idú domov. Cesta do okresného mesta trvala 25 minút, takže komunikácia bola jednou z možností ako cesta rýchlejšie ubehne. Zopár ľudí stálo, ale chvalabohu v prednej časti autobusu, už i tak je tam málo miesta.

Upútala ma staršia pani, budem ju volať babička, lebo to oslovenie je pre ňu ako stvorené. Mala krásne biele vlasy skryté pod žltou šatkou s červenými makmi, oči modré ako najčistejšia studnička hlboko v lese, celkovo na mňa pôsobila veľmi pokojne, rozvážne a harmonicky. Odev mala čistý, úhľadný. Chcela som počuť jej hlas, tak som sa jej prihovorila, nesklamala ma, hlas bol ako z rozprávky. Budem i ja takáto pekná, keď budem v jej veku? Ja som starú mamu nepoznala, ale takúto by som chcela. Bola presiaknutá dobrotou i hlboké vrásky jej veľmi pristali. Určite nemala ľahký život. Začala rozprávať o nebohom manželovi, s ktorým sa veľmi ľúbili, o deťoch, ktoré mať nemohla, pretože ako dievča spadla z koňa. Vravela, že má obrovský ovocný sad, v ktorom sa darí všetkým druhom ovocia, ale nemá ich komu podarovať, sama už na strom nevylezie a ak by aj, nespotrebuje to. Keď som si uvedomila, aké strašné peniaze dávam za kilo čerešní na trhu, ponúkla som sa jej, že si ich prídem pooberať, ak ich nemá komu dať. Očividne ju to veľmi potešilo, dohodli sme sa, že prídem o týždeň, cez víkend. S odstupom času čestne priznávam, že skôr ako čerešne, som chcela vidieť ju. Neviem to presne opísať, ale nemohla som si pomôcť. Z dedinky, v ktorej bývala, vyžarovala rovnaká atmosféra ako z nej. Bola jednoducho nádherná. Babička bývala na samote, jej drevená chalúpka s dreveným plotom v nádhernej scenérii sa mi zobrazujú i dnes, keď si na to spomeniem. Babička sedela pred domom na drevenej lavičke, pri nej sedel biely huňatý pes, na stole bol krčah s čerstvo nadojeným mliekom a miska s pečenými buchtami. Mojej dcére sa táto babička okamžite zapáčila, opýtala sa jej na meno psíka, potom na jej a potom ju zasypala toľkými otázkami, že my s manželom sme sa k slovu už neodstali. Z nevinných čerešní sme sa stali vlastne rodinou. Spanie v pásikavých perinách, zobúdzanie sa na kikiríkanie kohúta, voňavé buchty, horúce kakao, maslo topiace sa na čerstvom chlebe, pes, ktorý sa bez babičky nepohol ani na krok a chalúpka, ktorá sa týčila nad dedinou tak, akoby zdôrazňovala, že v nej býva niekto veľmi dôležitý, to všetko mi ju pripomína. Strávili sme spolu krásne tri roky, vždy, keď sme mohli, prišli sme na pár dní. Bolo nám tam veľmi dobre, celej rodine chýba. Keď nás opustila, akoby zmizlo všetko čaro, dokonca i pes to znášal veľmi ťažko, jedného dňa odišiel a už sa nevrátil. Chalúpku nám babička odkázala, takže tam čas od času zájdeme, ale citeľne tu chýba.

 

Agáta Galisová