Za doláre aj modré z neba

 

Venezuela leží na pobreží Karibského mora, na juhu hraničí s Brazíliou, na východe s Guayanou, na západe s Kolumbiou. Podnebie je tropické s minimálnymi rozdielmi v priebehu roka klímu ovplyvňuje oveľa viac nadmorská výška. Rok sa tu delí len na dve obdobia - sucha (od decembra do apríla) a obdobie dažďov (zvyšok roka), teploty sú v podstate konštantné. Tento, nerastným bohatstvom oplývajúci štát s najväčšími ložiskami ropy na svete má oproti iným juhoamerickým štátom niekoľko výhod. Ide o relatívne bezpečnú krajinu (toto tvrdenie z rôznych sprievodcov môžem našťastie len potvrdiť), kde je navyše bezkonkurenčne najlepšia sieť asfaltových komunikácií a spoľahlivo fungujúci systém linkových autobusov.

 

Neviem ako v Bolívii, ktorá je mimochodom od Venezuely poriadny kus na juh, ale vo Venezuele je tento muž všadeprítomný. S jeho menom sa stretnete hneď po pristátí na Aeropuerto Internacional Simón Bolívar. Má aj "svoje" mesto Ciudad Bolívar, nájdete ho na každej bankovke "bolívarke", najvyššia hora krajiny nesie jeho meno a v každom meste nájdete v centre Plaza Bolívar. Čo sa týka námestí, za tri týždne pobytu som nenašiel ani jedinú výnimku. Jednoducho na Plaza Bolívar je v tejto krajine viac spoľahnutia než svojho času na "Plóščadi Lenina" v Sovietskom zväze.

"El Libertador" tak nazývajú v Latinskej Amerike tohto vodcu oslobodzovacej vojny proti španielskej nadvláde. Vojenská kariéra Simóna Bolívara (1783 -1830) sa začala roku 1811 a po 35 víťazných bitkách bol roku 1819 zvolený  prezidentom Veľkej Kolumbie (dnešná Venezuela, Kolumbia, Panama a Ekvádor). Tým sa však boj neskončil, ešte o šesť rokov neskôr porazil Španielov v Hornom Peru a založil Bolíviu. V roku 1826 zvolal Panamský kongres, kde sa usiloval presadiť myšlienku vytvorenia veľkej latinskoamerickej konfederácie. Nenašiel však podporu, proti sa postavil aj jeho vtedajší  viceprezident Santander. Toho o dva roky neskôr Bolívar, bojujúci za svoj ideál jednotnej Latinskej Ameriky všetkými prostriedkami, zosadil a stal sa diktátorom. Jeho popularita prudko klesla, stratil priateľov. Začiatkom roku 1830 rezignoval a odišiel do Európy. Iróniou je, že ak sa chcel zakrátko do Venezuely vrátiť, vydal mu miestny Kongres zákaz vstupu do krajiny. Krátko po tom zomrel opustený a v chudobe. Smutný koniec veľkého osloboditeľa. Dnešní Venezuelčania ho už opäť uctievajú a odporúča sa nevyslovovať na verejnosti jeho meno. Prečo? Neviem, radšej som to neskúšal.

 

Od histórie späť do reality. Nech si už chcete kúpiť čokoľvek, nevyhnete sa dohadovaniu o cene - to je vo Venezuele celkom samozrejmou súčasťou akejkoľvek transakcie. Letisko leží hned pri mori a do Caracasu je ďaleko. Taxikári sa ihneď po vstupe na venezuelskú pôdu ponúkajú, my sme si však vyzreli autobus. Za približne hodinovú cestu k objednanému hotelu dohodneme slušnú cenu - dolár za osobu. To by však nebol domorodec, aby neskúsil dvakrát pod rôznymi zámienkami zastaviť a nedožadoval sa nekresťanskýeh doplatkov. Aj keď Venezuelčania sú, vari až na Indiánov, všetci veriaci kresťania. Nehovorím po španielsky,  namiesto jednania mám teda čas sledovať dopravu. Slabším povahám tento zážitok určite neprospeje. Po prechode piatej križovatky na červenú som to prestal rátať, značka "daj prednosť v jazde" nášmu vodičovi autobusu nič nehovorí. Autá nás rešpektujú, ale náklaďáky nie a niekoľkokrát chýba len veľmi málo, aby sa naša cesta skončila. Dokonca aj priateľ, ktorý má za manželku Talianku a dobre pozná rímsky dopravný chaos, sedí ako zarezaný. Štvormiliónová metropola aspoň trocha  scestovaného Európana nemôže ničím prekvapiť, nieto ešte nadchnúť. Teda čo sa týka architektúry. Inak však nebola o prekvapenia núdza. Hneď pri prvej prechádzke som sa zdesil, že optimistické prognózy lekárky ohľadne mojej peľovej alergie (nemožno predsa trpieť precitlivenosťou na niečo, s čím sa stretávam prvý raz), zlyhali. Kdeže, bol to slzný plyn a z diaľky sa ozývalo čosi nápadne  pripomínajúce streľbu. Radšej sme sa vybrali metrom späť k hotelu. Metro - to je ďalšie prekvapenie, tentoraz však príjemné. Klimatizované a čisté vozne plné tichých ľudí,  väčšinou v oblekoch. Až sme sa medzi nimi vo vyblednutých džínsoch hanbili. Šortky sme radšej ani nevybalili. Nájdete tu, ako napokon vo väčšine miest, špinavé chudobné štvrte, kam je lepšie vôbec nechodiť, rovnako ako výstavné vily a supermoderné mrakodrapy. Podnebie je pre Európana veľmi príjemné. Vzhľadom na nadmorskú výšku (900 metrov n.m.) je v Caracase 12 mesiacov v roku len 18 až 28 °C. Hneď na druhý deň radšej vyrážame z mesta preč. Namiesto pôvodne dohodnutých áut z požičovne v "našom" autobuse z letiska. Vodič chce 100 dolárov za deň (po trojhodinovom jednaní) bez ohľadu na kilometre. Bude nás voziť, kam určíme a aj keď si vymyslí nejaké prirážky, vyjde lacnejšie než tri potrebné osobné autá. Navyše máme veľa miesta a nemusíme šoférovať, čo je výhoda na nezaplatenie. Hlavné cestné ťahy sú veľmi kvalitné a široké; dobré, aj ked trocha úzke sú horské cesty krútiace sa príkrymi svahmi. Väčšinou trojprúdové diaľnice sú stále plné ťažkých áut a praží do nich tropické slnko. Napriek tomu v nich nie sú vyjazdené žiadne koľaje. Náš prvý cieľ, Gran Sabana, leží od Caracasu ďaleko. Musíme zdolať vyše tisíc  kilometrov a na trajekte i velikána medzi juhoamerickými tokmi, Orinoko.

 

Tak sa nazýva náhorná plošina (800 m n.m.) s rozlohou 35 tisíc km2 v juhovýchodnom cípe Venezuely. Tento pekný kúsok zeme nie je príliš husto osídlený, žijú tu len pôvodní obyvatelia, Indiáni kmeňa Pemón. Zato tu možno vidieť niekoľko divov sveta: najvyšší vodopád našej planéty, takmer kilometrový Salto Angel (v tejto oblasti je množstvo vodopádov a mnohé sú vraj na pohľad zaujímavejšie), Quebrada de Jaspe - potok, ktorého dno tvoria krásne obrúsené  červené polodrahokamy - a tepui. Tak Indiáni nazývajú stolové hory. Pretože na plochých vrcholoch týchto kvádrov s kolmými stenami, vystupujúcimi z Gran Sabany, pôsobia extrémne klimatické podmienky a zachovali sa tam rastlinné i živočíšne spoločenstvá, zodpovedajúce stavu z dávnej minulosti, rozhodli sme sa na jednu zo stolových hôr vyšplhať. Roraima tepui dostala prednosť pred Salto Angel, ktorý je ťažko dosiahnuteľný, ak sa však nechcete zmieriť s riskantným letom starým lietadlom a pozorovaním vodopádu z okienka. Bez účastníkov expedície  bolo síce jedenásť, avšak ak by tento počet niekoho priviedol na myšlienku, že sme športovo založení a schádzame sa na futbalovom ihrisku, tak sa mýlite. Celá akcia bola naplánovaná v teple reštaurácií, kde sa o nevyhnutnosti tréningu pred nevšedným výletom len dlho hovorilo. A pri tom aj zostalo. Skutočnosť predčila všetky pesimistické očakávania. Roraima nemilosrdne odhryzla päť drahocenných dní z nášho pobytu. Najskôr bolo potrebné zohnať sprievodcu a džíp, ktorý nás odviezol z mestečka so svetáckym menom San Francisco do poslednej dediny. Odtiaľ sa dá už ísť iba pešo. K Roraime však chýba ešte približne 40 kilometrov a k vrcholu navyše stúpanie do 2810 m n.m. Nie sú to síce ohromujúce čísla, ale zničujúca horúčava, ťažké batohy a neustále striedanie prudkých stúpaní a klesaní skolí nejedného sebavedomého turistu. "Ja to zvládnem za desať hodín, trénovaný športovec potrebuje deň a pol, bežný turista dva dni, ale vy najmenej tri dni," konštatoval pomerne drzo po krátkej skúsenosti s pochodujúcimi troskami náš indiánsky sprievodca. Avšak po nadľudskom výkone sme sa za tmy na sklonku druhého dňa vyšplhali najskôr pralesom, potom uzučkým a takmer strmým chodníkom, vedúcim priamo pod jedným z početných  vodopádov, na vrchol. Dodávam, že po dni  strávenom na Roraime nás čakal nemenej náročný, opäť dvojdňový, zostup.

 

Plní odtlakov a premočení na kosť sa tretí deň prebúdzame na mieste zvanom bohvie prečo El Hotel. V skutočnosti je to len miesto čiastočne skryté pod skalným previsom, kde možno táboriť. Prší a je asi desať stupňov - počasie pre Roraimu typické. Čaká nás vyše desať kilometrov pochodu labyrintom zvetraných skál, pretože najzaujímavejšie miesta sú, samozrejme, na druhom konci rozľahkého (14 km dĺžka, 8 km šírka) vrcholu hory. Ale už cestou si človek pripadá ako na inej planéte, vietor sa tu v spolupráci s vodou vyšantil a dokázal, že vie byť naozaj originálnym sochárom. Miestne rastliny sú väčšinou endemické a tiež nepôsobia veľmi pozemsky. Napokon, na Roraime sa už napriek nepriaznivému podnebiu a ťažkej dosiahnuteľnosti nakrúcali časti dvoch sci-fi filmov. K Tripodu, kde sa stretávajú hranice Venezuely, Brazílie a Guayany (na jej strane však bola ceduľa strhnutá, Venezuela ju totiž neuznáva a považuje Guayanu za svoje územie), sme napokon predsa len dorazili. Rovnako tak sme videli aj údolie krištáľov, miesto plné krištáľových úlomkov. K úplnej spokojnosti chýbalo cestou k "hotelu" len stretnutie s miestnou žabkou. Žije len na vrcholoch stolových hôr a podľa nájdených skamenelín sa od praveku vôbec nevyvíja a je celkom spokojná so svojou podobou. Aj tá nám však napokon priskákala do cesty, jej dokonalé mimikry ju takmer stáli život. Nížina - to je preklad slovíčka Liano. Z Roraimy sme sa vybrali ohriať a "regenerovať" práve sem, aj keď to znamenalo ďalších tisíc kilometrov. Placka v centrálnej časti krajiny je naozaj rozľahlou a horúcou nížinou. Rovnako ako Grana Sabana je aj toto územie veľmi riedko osídlené, zato hustota zvierat je tu ako v safari. A práve túto skutočnosť využívajú majitelia rozsiahlych pozemkov, ktorí prevádzkujú takzvané hatos. To sú veľké ranče, kde je okrem chovu dobytka nezanedbateľným zdrojom príjmov turistika. Môžete prísť a vybrať si z bohatej ponuky exkurzií džípom, v období daždov na loďke, dostanete najesť a poskytnú vám ubytovanie - to všetko za približne sto dolárov na deň. Je to bez účastníkov konkurenčne najdrahšia "zábava", inak je táto krajina naozaj lacná aj pre našinca. Lenža hatos za to stojí. Každú chvíľu nad vami s krikom preletí kŕdeľ papagájov, cez cestu lezú obrovské leguány, mokriny sú plné vtáctva vrátane krásne sfarbených ibisov červených, každú chvíľu prejdú na koňoch skutoční kovboji. V bahne sa vyvaľujú smiešne kapybary, najväčšie hlodavce tejto planéty, ktoré pôsobia dojmom šesťdesiatkilových morčiat. Prechádzka po takom hate je však náročná záležitosť. Preplietať sa v štyridsaťstupňovej horúčave medzi neústupčivo vyzerajúcim dobytkom, sledovať či sa vám pod nohami neplazí jedovatý had a stihnúť pritom pozorovať okolitú prírodu, je veľmi vyčerpávajúce.

 

ONDREJ MICHÁLEK