Za dobrotu na žobrotu

Erika sedela pri otcovej posteli a držala ho za ruku. Starý pán bol vychudnutý na kosť. Ruku jej pevne držal, akoby ju nechcel pustiť. Oči mal upreté na ňu, ale Erika nevedela, či ju vôbec vníma. Pozerala sa von oknom a mysľou jej prebiehal celý jej život.

Mala dvoch súrodencov-bratov, ktorí boli úspešnými podnikateľmi. Mali svoje rodiny. Erika sa musela od svojich dvanástich rokov starať o najmladšieho bračeka. Mama totiž pracovala ako zdravotná sestra a pracovala aj poobede a v noci. Otec mal v podniku vysoké postavenie a často ostával na všelijakých schôdzach a rokovaniach. Erika sa vôbec nemohla stretávať so svojimi spolužiačkami. Zo školy utekala rovno do škôlky pre bračeka a potom sa mu venovala. Keď prišiel otec z práce, mohla sa učiť. Rodičia boli na ňu veľmi prísni a automaticky brali jej pomoc za samozrejmú. Hlavne otec bol veľmi direktívny. Po skončení školy sa musela zamestnať v podniku, kde pracoval otec. Nemala na výber. Pohrozil jej, že jej zohnal miesto, a keď sa tam nezamestná, pôjde z domu. Bola vždy poslušná, tak poslúchla aj teraz. Nemala ani na výber. Bratia si postupne urobili vysoké školy a založili rodiny. Erika ostala sama. Automaticky bola nápomocná rodičom. Keď rodičia zostarli, automaticky sa o nich starala. Bratia chodili domov veľmi málo, bývali v inom meste. Hlavne mladší brat mal vysoké postavenie, pracoval na ministerstve, doma sa skoro vôbec neukázal. Vždy mal naponáhlo.

Keď Erike zomrela mama, presťahovala sa k otcovi, ktorý medzičasom ostarol a ochorel.

Bolo pre ňu samozrejmé, že sa o neho starala. Varila mu, prala a viedla chod domácnosti. Vždy totiž zabúdala na seba. Celý život sa o niekoho starala, brala to ako samozrejmosť, ako svoj údel. Priateľky sa povydávali a mali už deti a ich deti mali deti. Erika bola stále sama s otcom. Starý pán bol po ťažkej porážke, ostal bezvládne ležať na posteli ochrnutý a prestal hovoriť. Erika mu však rozumela. Večer ho držala za ruku a čítala mu.

Doktor povedal, že otec už dlho nevydrží. Odporúčal ho dať do nemocnice na infúzie, aby ho posilnili. Starý pán však dostal zápal pľúc a umrel. Erika zariaďovala pohreb sama, bratia sa akosi vôbec neponáhľali jej pomôcť. Najväčší šok zažila, keď prišlo dedičské konanie.

Zistila, že otec jej nezanechal vôbec nič. Všetok majetok ostal mladšiemu bratovi, ktorý za Erikinej neprítomnosti zmanipuloval polodementného otca, zobral ho k notárovi a tam podpísali darovaciu zmluvu.

Erika bola v šoku. Nechápala, ako jej to brat mohol urobiť. A nechápala tiež, ako môže mať niekto také priority, ako sú peniaze. Veď brat sa o otca vôbec nezaujímal, prišiel vždy len na chvíľku a utekal preč. Keď sa však jednalo o majetok, bol veľmi aktívny. Obral sestru a brata o všetko. Ktovie, čo narozprával starému pánovi. Notár bol jeho známy, nebol problém urobiť už spomínané svinstvo. Bohužiaľ, v živote to tak už bežne chodí, že ľudia pre peniaze a kariéru zabúdajú na pravé hodnoty. Erika si môže povedať, že žila so cťou, ale to je pre dnešný život veľmi málo. Dnes totiž väčšinu ľudí zaujímajú úplne iné hodnoty.

S. Nováková