Z tradícií remesiel slovenského ľudu

Tradície remesiel, domáckej výroby a ľudovej umeleckej výroby na Slovensku sú bohaté, v mnohých smeroch sú tieto tradície živé aj dnes. Remeslá boli neoddeliteľnou a veľmi dôležitou zložkou ľudovej kultúry Slovenska, formovali tvar ľudovej kultúry a ovplyvňovali etnokultúrne procesy a javy. V súčasnosti vidíme snahy o návraty k niektorým remeselným tradíciam, ktoré boli prerušené pred vyše 40 rokmi. Len čas ukáže, ktoré tradície a v akej podobe sa udržia v nových podmienkach.

Vlákna

Výroba a spracovanie vlákien nadväzovali na rozšírené pestovanie ľanu a konopí a salašnícky chov oviec. Výroba ľanovej priadze a plátna na Orave, Spiši a Šariši dosahovala vysokú kvalitu a plátno z týchto oblastí sa exportovalo mimo Slovensko rôznými obchodnými cestami. Remeselná výroba plátna na Spiši podnietila aj rozvoj miestného ľanarského priemyslu. Rozvinuté tkáčstvo plátna na Orave je spojené s činnosťou oravských plátenníkov - vandrovných obchodníkov s plátnom, ktorých obchodná činnosť v 18. a 19. storočí je známa v mnohých regiónoch strednej Európy.

Popri remeselnej výrobe na celom Slovensku bola rozšírená aj domácka výroba plátna. Na západnom Slovensku sa v druhej polovici 19. storočia plátno už prestávalo vyrábať domáckym spôsobom. Nahradili ho remeselní tkáči, ktorí v tejto oblasti pôsobili ešte v prvej polovici 20. storočia. Práve v tom čase sa na západnom Slovensku ženy vo väčšej miere začínajú venovať ľudovej umeleckej výrobe z textilných vlákien, najmä čipkárstvu a vyšívkárstvu.

Súkenníctvo malo významné zastúpenie v štruktúre remeselnej výroby mnohých remeselníckych stredísk. Hlavnými oblasťami výroby súkna boli Považie (Rajec, Žilina, Trenčín, Ružomberok a iné), horné Ponitrie (Nemecké Pravno, Prievidza) a tri slobodné mestá na západnom Slovensku (Skalica, Pezinok a Modra). V 18. storočí pracovalo na Slovensku asi 1 200 súkenníckych dielní. Najjemnejšie súkno sa vyrábalo v Skalici, Modre a Pezinku, stredne hrubé súkno sa vyrábalo na Považí a Ponitrí, v ostatných lokalitách sa vyrábalo najviac hrubé súkno, nazývané "garažia", určené na odevy pre sedliakov (Gemer). V 18. a 19. storočí sa súkno zo Slovenska vyvážalo do dnešného Maďarska a severnej Juhoslávie.

Základné plátno z ľanu alebo konopí sa ďalej bielilo a rôzne upravovalo (napr. farbením, modrotlačou a pod.). Touto činnosťou sa zaoberali početné modrotlačiarske dielne, rozšírené najmä na Spiši, Liptove, Orave a Turci. Základná vlnená tkanina sa splsťovala v osobitných zariadeniach - valchách.

Regionálnou osobitosťou na strednom Považí je výroba súkenných papúč, ktorá sa rozvinula do veľkých rozmerov najmä v okolí Púchova a v Čičmanoch.

Na západnom Slovensku, v oblasti Myjavskej pahorkatiny sa rozvinulo zvláštné remeslo - pytlikárstvo, ktoré sa zaoberalo tkaním pytlíkov, používaných v mlynoch na preosievanie múky pri mletí. Svoju produkciu realizovali pytlikári v celom Uhorsku ešte aj začiatkom tohto storočia.

So spracovaním vlny je spojené aj gubárstvo - výroba osobitej tkaniny so zatkávaným vlasom - "guby", používanej ako plášť, prikrývka alebo pokrovec. Rozšírilo sa v Gemeri (cech v Jelšave) a na východnom Slovensku, najmä v 19. a 20. storočí.

Ďalším remeslom spracovávajúcim vlnené tkaniny, predovšetkým hrubé biele nefarbené súkno (garážia), bolo halenárstvo (širičiarstvo). Vzniklo v 16. - 17. storočí a špecializovalo sa na šitie halien (širice) - vrchného odevu pre slovenské a maďarské vidiecké obyvateľstvo. Rozšírené bolo najmä v južnej časti západného a stredného Slovenska, kam siahalo z Potisia, kde jeho strediskom bol Debrecín.

Klobučníctvo, ktoré sa rozdeľovalo na nemecké a slovenské, malo významný vplyv na charakter ľudového odevu na území Slovenska. Výnimočnou na území Slovenska vzhľadom na množstvo typov a variánt bola výroba čipiek. Rozšírená bola na celom území Slovenska, no najvyspelejšie podoby dosiahla na západnom Slovensku, kde sa vytvorili regionálne typy so strediskami: Nové Mesto nad Váhom, Šoporňa, Slovenský Grob, Hlboké, Krajné, Piešťany a Jelšovce. Regionálne typy čipiek sa paličkovali nielen v týchto strediskách, výroba z nich sa rozšírila aj do mnohých ďalších obcí, pričom si zachovávala svoje pôvodné charakteristiky. Z hľadiska kultúrnych kontaktov Slovenska navonok, zohrávala významnú úlohu výroba čipiek v baníckých oblastiach stredného (Staré Hory, Špania Dolina, Hodruša) a východného (Soľná Baňa) Slovenska. Tieto banícke čipky predávali vandrovní obchodníci - čipkári po celej strednej Európe a na Balkáne, kde spolu s nimi predávali aj výrobky hrebenárov z Radvane, nožiarov zo Slovenskej Ľupče a iných remeselníkov.

Koža

Rozvinuté bolo spracovanie kože, pričom každý jej druh mal dominujúce stredisko, odkiaľ sa exportoval na európske trhy. Remeselníci zaoberajúci sa činením kože sa podľa druhu spracovávanej kože špecializovali na garbiarstvo (nazývané aj koželužstvom), irchárstvo, kordovánictvo, safiánictvo atď. Tažké hovädzie a bravčové kože na remene a podošvy sa vyrábali najmä v Liptovskom Mikuláši, ľahké kože (irchy) v Brezovej pod Bradlom, kordován v Banskej Bystrici, safián v Ratkovej, osobitný druh červených semišových koží (rajčovina) v Rajci, juchta, ktorá sa na Slovensko rozšírila z Ruska v 19. storočí, vo Veľkom Šariši.

Kožušníctvo patrilo počtom cechov a počtom dielní už od stredoveku k najrozšírenejším remeslám na Slovensku. Vyrábalo pestrý sortiment odevných súčastí, najmä krojových, známych veľkou variabilitou techník a motívov výšiviek. Hoci bolo všeobecne rozšírené, vyrábalo spravidla len pre miestny trh. Predaj slovenských kožuchov mimo územie Slovenska realizovali len kožušníci z Liptova na trhoch v južnom Poľsku.

Iné remeslá spracovávajúce kožu (sedlári, remenári, opaskári a pod.) vyrábali viac pre miestný trh a hoci svojou produkciou vyrázne ovplyvnili regionalizáciu niektorých zložiek ľudovej kultúry, ich vplyv za hranice Slovenska nazasahoval.

Potravinárske remeslá

Pre Slovensko je v štruktúre remeselnej výroby charakteristický veľký podiel potravinárskych remesiel. V niektorých odboroch výroby potravín sa isté výrobné lokality dostali do širšieho geografického povedomia. V odbore výroby špecialít z mäsa to boli predovšetkým spišské párky vyrábané údenármi v Spišskom Podhradí a košická šunka vyrábaná mäsiarmi (škvarkármi) z Košickej Novej Vsi. Z iných potravinárskych remesiel získalo zvučné meno liehovarníctvo, ktoré bolo rozšírené najmä na Spiši a Považí. Známe sú značkové, najmä ovocné (slivovica, borovička) liehoviny a rôzné druhy likérov. Krajové pekárske špeciality mali zvučné meno, ale ich význam bol len lokálny. Podobne ako pri rozšírenom pivovarníctve a sladovníctve.

Kameň

Remeslá spracovávajúce kameň a zeminy dosahovali široké uplatnenie svojej produkcie. Okrem regionálnych kamenárskych centier s väčším významom (Dobrá Voda, Oravský Biely Potok, Spišské Podhradie a Spišské Vlachy, Levice, a početné hontianské a novohradské strediská), zameraných na výrobu ozdobných kamenných prvkov architektúry a pomníkov, sa na Pohroní vyprofilovala výroba mlynských kameňov. Výroba mlecích a šrotovacích kameňov je doložená od 16. storočia v Hliníku nad Hronom a Novej Bani. V nich, ako aj v Žiari nad hronom a Vyhniach pretrvala táto výroba vo forme remeselnej a domáckej výroby až do 20. storočia. Od druhej polovice 19. storočia sa tejto výrobe venovali aj tu založené účastinné spoločnosti a družstvá. Žarnovy, mlynské kamene a mlecie bubny sa exportovali ďaleko za hranice Slovenska. Táto oblasť zabezpečovala väčšinu potreby stavebného kameňa Rakúskej monarchie.

Z početných vápenkárskych obcí na západnom a východnom Slovensku vyniká Skýcov, odkiaľ sa pálené vápno exportovalo do Zadunajska a Podunajskej nížiny.

Hlina

Dielne hrnčiarov boli roztrúsené prakticky po celom Slovensku, ale sústredená hrnčiarska výroba sa vyskytovala na západnom Slovensku, Honte, Gemeri, Zemplíne, Liptove a Orave. Najmä z hrnčiarskych stredísk v Honte (Pukanec, Beluj), Gemera (Šivetice, Hrnčiarske Zalužany, Držkovce a iné) a Zemplína (Pozdišovce) sa rozvážala keramika do oblastí mimo Slovenska, najmä do severného Maďarska.

Na západnom Slovensku bola rozvinutá výroba fajansy, ktorú tu udomácnili v 16. storočí džbánkari zo sekty Habánov. Habánska výroba sa v priebehu 17. storočia slovakizovala v motívoch výzdoby a tvaroch a sortimente výrobkov. Džbánkarská výroba na západnom Slovensku si udržala vysokú úroveň do súčasnosti (Slovenská ľudová majolika Modra). Väčší význam, ako produkcia habánskych džbánkarských dielní mali fajansové a kameninové manufaktúry. Manufaktúra na fajansový riad a kameninu v Holíči, ktorá pracovala v rokoch 1743 - 1827, patrila medzi najvyspelejšie v strednej Európe. Prostredníctvom skladov vo Viedni, Prahe, Opave, Budapešti a inde zásobovala tovarom celú Rakúsku monarchiu.

Na bohatstve kvalitnej hliny vyrástli početné fajkárske dielne najmä na južnom Slovensku. Mimo hraníc Slovenska exportovali hlinené fajky najmä vyrobcovia z Banskej Štiavnice, kde fajkárska výroba bola živá do polovice 20. storočia.

Sklo

Podobne ako keramika sa zo Slovenska exportovalo aj sklo. Sklárske huty, ktoré boli najmä v hornatých oblastiach stredného Slovenska, podnietili rozsiahly podomový obchod so sklom (Huty, Gápeľ, Muránska Huta) a maľovanie na skle. Sklo sa prepravovalo na vozoch najmä do veľkých miest monarchie (Budapešti a Viedne).

Michal Kalavsky