Z denníka chorej: STRETNUTIE PO ROKOCH V.

Dnes mám celkom fajn deň. Primárka na vizite mi povedala, že zajtra idem domov. Tak ma to strašne potešilo, že som pozvala spolubývajúcu na kávu do automatu. Sedeli sme vo vestibule nemocnice s plastovými pohármi a sledovali ľudí. Veru, v nemocnici dlhšie ako treba nechce ostať nikto. Každý chce rýchlo domov. Ja som mala šťastie na spolubývajúce. Celkom sme si sadli. Povedali sme si, že o mesiac sa stretneme v cukrárni na becherovke. Večer, keď sme zaspávali, rozprávali sme sa o rodine a napchávali zásobami. Spriatelili sme sa aj so sestričkami.

Poobede som stretla na chodbe Mariana. Chytil ma za ruku a povedal, že večer má službu.

Stretneme sa v lekárskej izbe a zaspomíname si. Vidím na ňom, že mu stále nie je ľahostajné naše stretnutie. Škoda, že sme vtedy dávno neudržali náš vzťah, môj život by sa určite uberal iným smerom. S tým sa však nedá nič robiť.

Cez návštevné hodiny ma prišiel navštíviť syn s bratom. Keď mu poviem, že zajtra prídem domov, zažiaria mu oči. Mama je mama. Brat je prísny. Je prísny k sebe a aj k druhým. Vždy na sebe tvrdo pracoval, preto je tam, kde je. Vypracoval sa v zamestnaní na najvyššie pozície, má skvelé deti, je zabezpečený. Jeho rozmaznaná manželka vie, čo má doma. Keď sa jej chce pracovať, pracuje, keď nechce, nepracuje. Brat ju vždy uživí. Aj deti. So synom sa rozprávame o všeličom. Najviac sa tešíme na nášho malého čierneho psíka, ktorého mi „varuje „ kamoška. Už sa teším, ako s ním budem zase chodiť na prechádzky. Vždy sa stretnem s nejakým psíčkarom a spolu si vymieňame skúsenosti. Pozeráme, ako sa naši miláčikovia naháňajú a hrajú a kecáme.

Po návštevách vybaľujem, čo mi doniesli. Zájdem do jedálne, kde hrá karty Jozef, kamoškin manžel. Prisadám si a pridávam sa ku kartárom. Hráme karty a politizujeme. Sledujeme jedným očkom televízor, druhým karty, a zároveň rozoberáme politiku. Jozefa som mala vždy rada. Má rozhľad a je veľmi inteligentný. Dá sa s ním rozprávať na hocijakú tému. Sofia s Jankou sa budú mať pri ňom vždy dobre. Napchávame sa  Jankinou bábovkou a rozprávame sa o všeličom. Vydržíme hrať až do večere.

Po večeri sa pobalím. Veď idem zajtra domov. Dávam si predsavzatia, akú budem mať životosprávu. Rozhodne sa nebudem stresovať. Ale dá sa to?? Ukladám veci do tašky a myšlienkami som inde. Jedným uchom počúvam spolubývajúcu a rozmýšľam nad stretnutím, ktoré budem mať o chvílu. Mám trému. V duchu si nadávam : „ Veď nie si žiadna tínedžerka, preboha“, ale tréma neodchádza. Idem sa osprchovať a trochu sa primaľujem. Baby mi držia palce.

Idem teda po chodbe a kráčam k lekárskej izbe. Napodiv som teraz úplne kľudná. Zaklopem a otvorím dvere. Marian sedí pri počítači a keď vojdem, ide mi v ústrety. Zatváram dvere a som pri svojej láske zo študentských čias. Ten život teda ubehol... „ Sadni si, dáš si so mnou čajík?“, pýta sa a usmieva. Sadám si a po dlhej dobe som strašne šťastná........

S. Nováková