Z denníka chorej: NÁVŠTEVY IV.
Stojím na nemocničnej chodbe a čakám návštevu. Je tu veľa ľudí. Pacienti v županoch a ich príbuzní, náhliace sa sestričky a lekári. Nemocnica žije svojím rytmom. Teším sa, že uvidím syna. Netrpezlivo vyčkávam, kedy sa otvoria dvere výťahu a ja uvidím jeho štrnásťročnú tváričku. Má s ním prísť aj brat, ktorý si ho počas mojej neprítomnosti zobral pod „palec“. Viem si predstaviť, ako syn trpí. Brat je totiž strašne prísny. Ale určite mu to nezaškodí, aspoň si ma bude viac vážiť, dúfam...
Na chodbe stojí Jozef so svojou manželkou Jankou – mojou známou. Janka priniesla kopu tašiek, v jednej je zbytočne veľa spodného prádla a náhradných ponožiek, v druhej je zbytočne veľa jedla a zaváranín. Dcérka Sofia pri nich skacká, nevydrží totiž stáť na jednom mieste. Je hyperaktívna a strašne rozmaznaná. Má všetko, čo len chce. Tatino s maminou jej zabezpečili aj tetu opatrovateľku, ktorá je z nej úplne „na nervy“, pretože Sofia ju neposlúcha a robí si čo sa jej zachce. Skúšala to aj na mňa, keď som chodila za Jankou do obchodu, ale nepochodila. Bola som k nej prísna. Raz chcela, aby som ju nakreslila, ako princeznú. Ja som jej nakreslila ježibabu s bradavicovým nosom. Povedala som jej, že tak ju vidím, lebo princezné sú dobré a milé. Ona je papuľnatá a namyslená. Každému rozpráva, že majú dom, auto a obchod. Nevie však, čo to stojí jej tatina. Aj teraz je tu so zlým zdravotným stavom....V práci má problémy, firma neprosperuje, na dom si zobral hypotéku, ktorú nestačí platiť. Jankin obchod je úplne neziskový. Janka so Sofiou sú náročné a finančná situácia ich nezaujíma. Je to zlé, ale Janka to nechce vedieť. Jozef smutne stojí, oči sa nám spolu sem tam stretnú. Sofia nesmelo príde ku mne a chytá ma za ruku. Napriek tomu aká je zlá, ju mám svojím spôsobom rada. Je to dieťa, aj keď rozmaznané a nemože za to, ako ju mamina vychováva. Prechádzame sa po nemocničnej chodbe a pozeráme z okien na rieku.
„Tak toto nie, si to naozaj Ty?“ ozýva sa prekvapene za mojím chrbtom. Otáčam sa a ostávam prekvapená aj ja. Predo mnou stojí moja bývalá prvá veľká láska. Marián na mňa prekvapene pozerá a usmieva sa. Vôbec sa nezmenil. Samozrejme zmužnel a jeho husté hnedé vlasy sú popretkávané striebrom. Je stále fešák a biely lekársky plášť mu pristane.
„Čo tu robíš Ty?“ pozerám naňho prekvapene a v duchu si premietam naše stretnutia a nekonečné prechádzky pri rieke, prvé letmé bozky a objatia....prvá láska, je prvá láska.
„ Prišiel som sem pracovať“, usmieva sa na mňa očami a zvážnie: „Musel som zmeniť bydlisko, doma ma všetko mátalo“ v jeho očiach sa zjaví smútok a ja cítim, že skrýva nejakú boľačku.
„ A čo Ty?“ - pýta sa so záujmom, a tak ho informujem o mojom nešťastí. Chytá ma zúčastnene za ruku a
vraví: „Porozprávame sa, mám službu, som na mužskom oddelení, ohlásim sa Ti“.. som taká zmätená, že ani neviem ako prikývnem a kráčam so Sofiou, ktorá ma netrpezlivo drží za ruku a vedie k výťahu.
Všetko sa totiž zbehlo tak rýchlo. Čakala som všetko možné, len to, že tu stretnem Mariána zo strednej školy a s ním spomienky na prvú lásku , tak to určite nie... Mala som ho rada a mali ho radi aj moji rodičia. S otcom viedli nekonečné debaty o futbale a politike. Potom prišla maturita, mňa nezobrali na vysokú, jeho áno. Nastúpila som pracovať a po roku som strela Dušana. To bolo moje nešťastie, ale to som vtedy netušila. Zaľúbila som sa , bol to môj prvý milenec..... Marián ostal bokom. Chcela som mu to povedať, ale on to vytušil, prestal sa ozývať. Každý sme išli svojou cestou, len tá moja bola plná životných zákrut. Mám však úžasného syna, ktorým momentálne plieska puberta a ja tu musím byť preňho.
Dvere výťahu sa roztvárajú a z nich vychádza brat so synom. Posielam Sofiu za rodičmi a zvítam sa.
Syn na mňa pozerá a vidím, že si uvedomuje, že to čo sa mi stalo, nie je žiadna maličkosť.
„Mamina, kedy Ťa pustia?“ pýta sa a mne nabehnú slzy do očí... Vyberiem minerálky z igelitky a ideme si sadnúť do jedálne, kde je najmenej ľudí. Viem, že si máme toho veľa povedať.
S. Nováková
Pekné čítanie
