WHISKY

 

Keď som sa v múzeu whisky v Edinburgu opýtala, ktorý druh je starší, dostala som diplomatickú odpoveď. Škóti sú presvedčení, že Íri prevzali výrobu tohto obľúbeného nápoja od nich. Ale keby som sa opýtala v Írsku, asi by som dostala opačnú odpoveď. Faktom je, že Škótsko je od Írska tak málo vzdialené, že kultúry oboch národov sa miešali - a to nielen čo sa týkalo vody života, ako znie pôvodný názov whisky.

Výroba je veľmi jednoduchá. Slad z vybraného jačmeňa sa praží nad ohňom, v ktorom sa páli rašelina. Tá dodáva konečnému produktu zvláštnu arómu. V drevených kadiach prebieha kvasenie a nasleduje destilácia, a to v obrovských medených kadiach s úzkym pretiahnutým hrdlom. Odborníci tvrdia, že kvalita nápoja závisí aj od tvaru týchto kadí, hoci to nevedia vysvetliť. Získaná whisky sa potom necháva zrieť v dubových sudoch, a to najmenej tri roky, ale často aj sedem, osem rokov.

 

Ale ani potom nie je hotová. Má taký vysoký obsah alkoholu, že sa musí riediť vodou - práve tu je taký dôležitý zdroj mäkkej kvalitnej vody. A napokon nastáva najcitlivejší krok - miešanie niekoľkých druhov tak, aby vznikla tá chuť, ktorú odborníci spájajú s určitou značkou.

Okrem whisky vyrobenej zo sladu existujú totiž aj druhy pálené priamo z obilia. Nie sú také staré ako sladová whisky, ktorá je tradične škótska. Nápoj, pálený z obilia, je bežnejší v Írsku, je to podstata írskej whisky.

Súčasné škótske značky známe vo svete vznikajú miešaním niekoľkých druhov a šikovnosť vytvoriť takúto zmes je vrcholným umením. Odborníci vyberajú zo vzoriek podľa chuti a čuchu. Práve ten je najdôležitejší a nie náhodou sa títo odborníci nazývajú "nose" - nos.

Príručka so základnými údajmi o whisky, ktorú si môžete kúpiťv Edinburghu, opisuje 127 druhov tradičných, nemiešaných druhov whisky zo sladu alebo z neošetreného obilia a 224 miešaných značiek - zmesí. Medzi týmito druhmi sú všetky svetoznáme značky.

Na prvom mieste v exporte je Johnnie Walker - červený, čierny je až na siedmom. Druhá najrozšírenejšia značka na svete je Jand B Rare, tretia Ballantine's. Teacher's je na 11. mieste, nasledovaný značkou White Horse, za ňou je VAT 69. a Black and White je na 14. mieste.

Považujú whisky za súčasť svojich kultúrnych tradícií. Do páleníc sa robia zájazdy škôl i návštevy skupín a jednotlivcov. Napr. v oblasti Speyside je vyznačená cesta na spôsob našich vlastivedných. Je 70 míľ dlhá a možno na nej podľa šípiek postupne navštíviť osem páleníc vyrábajúcich sladovú whisky.

 

Najmenšia pálenica na výrobu whisky v Škótsku je Edradour. V roku 1825 ju založila skupina poľnohospodárov a svoj charakter si zachováva doteraz. Elektrinu zaviedli až po dlhom zdráhaní v roku 1947 a doteraz sa vo výrobe nič nezmechanizovalo. Tunajšia whisky dozrieva 10 rokov a oceňuje sa ako veľmi lahodná, vhodná na  pitie v každom čase. O tom, kedy je vhodné piť Black and White, sa v odbornej literatúre nedočítate, ale asi kedykoľvek, pretože ide o značku, ktorá sa tradične dodáva do poslaneckého baru britskej Dolnej snemovne. Pôvodne mala názov Buchanan's, podľa mena majiteľa firmy. Ale vzhľadom na tmavú fľašu a bielu vinetu ju poslanci začali volať Black and White. James Buchanan pohotovo zmenil názov a prišiel aj s nápadom dvoch škótskych teriérov - bieleho a čierneho. Táto značka, aj s dvoma psami, sa dostala do prvých reklám na whisky. Až neskôr začali zadávať reklamy aj iní výrobcovia. Značka White Horse si získala obľubu tým, že sa firme podarilo počas prvej svetovej vojny dodávať ju do vojenských predajní. Vojaci si na ňu zvykli a kupovali si ju aj po návrate domov. V roku 1926 jej popularite pomohlo aj to, že ako prvá zaviedla uzáver so závitom. Inovácia mala taký úspech, že sa odbyt počas polroka zdvojnásobil.

 

Výrobcovia škótskej whisky nemali nikdy problémy s odbytom. Skôr naopak, nemohli vždy vyrábať toľko, koľko chceli. Prvý významnejší export bol do Spojených štátov, Kanady, Austrálie a do Južnej Afriky, kde sa whisky posielala za škótskymi vysťahovalcami. Problémy priniesla až svetová hospodárska kríza a prohibícia v  Spojených štátoch. Ale pašovanie pokračovalo ďalej a whisky označená ako liek sa do Ameriky dostávala bez problémov.

 

Druhá svetová vojna priniesla ďalšie problémy a obmedzenia. Nemci pri bombardovaní britského územia zapálili 10 miliónov litrov dozrievajúcej whisky a v rokoch 1943-1944 bol nedostatok obilia taký veľký, že sa whisky vôbec nepálila. Na druhej strane však vojna do Británie priviedla veľa cudzích vojakov, najmä Američanov, a tí, podobne ako ich predchodcovia z prvej vojny, si obľubu škótskej vody života odniesli domov.

Od roku 1949, s výnimkou dvoch rokov, export whisky každý rok rastie. Každú sekundu sa na svete predá 33 fliaš whisky. Z celkovej výroby ide 87 % na vývoz a whisky je medzi piatimi najvýznamnejšími britskými výrobkami na export. Avšak v dňoch osláv 500. výročia zazneli aj obavy o budúcnosť. Clo na alkoholické nápoje vyrobené z obilnín je mimoriadne vysoké a Európska únia už druhý rok odmietla poskytnúť škótskej whisky subvenciu. Ale škótska whisky sa vždy presadila a určite sa aj naďalej presadí. Pripili sme si na ňu štedrou dávkou, ktorú na ochutnávku dostávajú všetci návštevníci páleníc a zaželali sme jej i sebe: Slainte Mhath - Na zdravie!