Vzácna igelitová taška

Už deviaty rok cestujem vlakom nedeľu čo nedeľu, len aby som prehlbovala svoje vedomosti a všetkým neprajníkom dokázala, že vzdelanie je dôležité. Kadečo som si už počas trojhodinovej cesty pretrpela, buď to boli spievajúci a podnapití tínedžeri, mamičky s uplakanými deťmi, alebo som bola nútená vypočuť si rozchod cez telefón medzi jednou ufňukanou blondínou a postarším, trojnásobne rozvedeným pánom. Cestovanie vlakom je teda vzrušujúcim zážitkom, no najhoršie je to vtedy, keď sa pokúšate aspoň čo-to vtrepať do hlavy. A to teraz nevravím o jedle, ale o skutočných poznatkoch z kníh.

Nikdy nezabudnem na jednu paniu, ktorá si ku mne prisadla počas môjho vytrvalostného šprtania. Zo začiatku cesty som si ju ani veľmi nevšímala, teta ako teta, nič zvláštne som si na nej nepovšimla. Milo sa ku mne prihovorila, spýtala sa ma, kam cestujem, kto som, čo som, viedli sme teda takú bežnú vlakovú konverzáciu. Po čase sa však tetuška začala na mieste príliš hemžiť, znervóznela a podupkávala nohou. Nejako som sa nad tým nevzrušovala, mala som dosť svojich starostí, a preto som to vnímala jedným uchom dnu a druhým von. Avšak jej nervozita sa začala stupňovať, obhrýzala si pery, poklepkávala prstami a mňa to začalo vyrušovať. Pritom som ani nepostrehla, ako pevne drží oboma rukami preplnenú igelitovú tašku.

Nechápala som, čo v nej môže ukrývať, no ak by tam nebolo nič zaujímavé, teta by si pokojne sedela na mieste. Zaraz si všimla, že môj zrak padá na jej “batožinu“. Nastalo trápne ticho, no ja som sa bála, že po mojej zvedavej otázke ma teta ubije svojou igelitovou taškou. Na moje prekvapenie sa pani opäť rozhovorila a sama začala prezentovať veci, ktoré si svedomito stráži ako oko v hlave. Hneď som pochopila, že pani nie je po psychickej stránke v absolútnom poriadku, inak by necestovala na návštevu k dcére so samými haraburdami.

Obávala sa, že by počas jej neprítomnosti v dome mohol mať nejaký zlodej záujem o starú soľničku, spievajúceho Santa Clausa, pokrievku na hrniec, stojan na mobil alebo o nefunkčný walkman. Počula som už niečo o diagnóze chorobné hromadenie nepotrebných vecí, no nikdy mi nenapadlo, že to aj v praxi skutočne existuje. Po tomto zážitku som hneď od príchodu na internát začala vyhadzovať zbytočnosti z poličiek, skríň a zásuviek. A poviem vám, za jeden rok sa tam toho naozaj nahromadilo.

Tatiana Kovalčinová