Výtvarníčka RADKA HRABOVSKÁ: Zmysel života je v...

Nezastaviteľná, aj to by mohol byť jeden z prívlastkov talentovanej výtvarníčky RADKY HRABOVSKEJ. Jej životný osud je pestrý, nehovoriac o jej každodennosti, no ona za žiadnych okolností – ba azda ani na operačnom stole pred náročným zákrokom – neprestáva myslieť na to, čo všetko ešte vysníva a zrealizuje. Jej hviezda postupne zaslúžene stúpa a zanedlho bude Slovensko reprezentovať v Číne. O všednosti aj nevšednosti jej tvorivého života sa s ňou porozprával Marcel Páleš.

- Ľudia, ktorí poznajú vaše súkromie, vedia, že neposedíte. Ste neustále v pohybe a vzhľadom na to, že máte mnohodetnú rodinu, stíhate toho viac než dosť. Ak sa nemýlim, rada tvoríte aj v noci. Keď to všetko zhrnieme, stíhate spať?
Mám štyroch synov a tí sú veľmi aktívni, teda nemám na výber a musím byť ešte aktívnejšia. Noc má svoju moc, deti spia, je ticho a pokoj, žiadne rušivé vplyvy a čas plynie inak. Iba v noci mám pokoj na prácu a môžem sa sústrediť. Ako som sa stala matkou, termín spánok bol vyškrtnutý z môjho slovníka. Či stíham spať? To záleží od množstva práce, v domácnosti či v tvorivej oblasti. Sú dni, kedy je všetkého nad hlavu a stalo sa, že som aj zabudla ísť spať. Až po zazvonení budíka som si uvedomila, že už je ráno.

- Kedy sa vám zaspáva najlepšie? Aký deň musíte mať za sebou, aby tie pocity pri zaspávaní boli radostné?
Paradoxne najlepšie sa mi spalo počas poslednej operácie, bola som dosýta vyspatá a plná síl, keď som sa prebudila na operačnom stole. Najlepšie sa zaspáva s prázdnou hlavou. Keď sa myšlienky utíšia, emócie utíchnu a človeku je ľahko na duši. No a k radostným pocitom pri zaspávaní stačí vedieť, že sa mi niečo podarilo dokončiť, či ožehliť, naučiť sa s deťmi, dokončiť obrázky...

- Umelci, výtvarníci obzvlášť, bývajú ľudia nevšední najmä svojím štýlom života, uvažovaním... Vy ste sa niekedy cítili byť „iná“?
Umelci, výtvarníci mávajú v sebe večne živé dieťa. Nezabudli, aké je to byť dieťaťom a dívať sa na svet detskými očami. Pre mňa sú moje deti darom, pretože s nimi môžem znova a znova prežívať detstvo. Vždy som bola veľmi zvedavé dieťa, pozorovala som a skúmala všetko okolo seba, neustále som sa hrala a v podstate to robím dodnes. Chodím po svete s otvorenými očami a tvorba mi pomáha ľahšie prežívať všetko videné, počuté. Niekedy absurdné situácie, ktoré život prináša, zrazu vidím ako kreslený vtip. Potom vyzerá aj môj život ako kreslená rozprávka. 

- Čo pre vás znamená výtvarný svet?
Je to môj vesmír, môj svet, kde sa môžem vyplakať, vykričať, snívať. Svet, kde som doma. Je to miesto, kde čerpám silu, kde sa dobíjam. Mám rada všetko hravé, tvorivé, nie sterilné. Výtvarný svet je plný zmeny. Nestagnuje. 

- Kto alebo čo vás zvykne inšpirovať? A vôbec, býva pre vás inšpiráciou aj bežná realita?
Inšpirácia mi behá po dome (smiech), teda moja inšpirácia je neustále v pohybe. Nedokážem všetko stihnúť a urobiť na 100%, čiže vždy sa nájde zabudnutá či nepodpísaná úloha, diera na ponožke... S mojou nedokonalosťou sa vyrovnávam po svojom, zobrazujem ju. Inšpirujem sa tým, čo žijem, prežívam, teda mojimi pocitmi aj antipocitmi. Pre ilustrovanie je to svet, ktorý ma obklopuje a pre vlastnú tvorbu je inšpiráciou môj vnútorný svet. A kto z umelcov ma fascinuje? Tí, ktorí tu boli pred nami, niečo zanechali, odovzdali. Kedysi ma fascinoval Michelangelo Buonarotti. Najmä jeho zápas ľudského ducha s telom. Fascinovali ma impresionisti, tiež praveké maľby. Keď som prvý raz videla odtlačok ruky na stene jaskyne, vyrazilo mi to dych. Tá sila výpovede: Bol som tu... Nielen tvorba, ale aj spôsob života umelcov je tým, čo obdivujem... Fascinuje ma napríklad Vladimír Boudnik, Koloman Sokol... Tých osobností je ale veľa.

- Rada snívate? Ak áno, o čom najradšej?
Snívam neustále. Nielen v snoch. Snívam farebne či čiernobielo, predstavujem si, vymýšľam... Niekedy sa pozabudnem v snoch a premieňam realitu do obrazov – o dokonalom svete (smiech), o dobre a o tom dobrom v nás všetkých. O bezpečnom svete.

- A čo literatúra? Majú aj knihy či čítanie vplyv na vašu tvorbu a vás ako osobnosť?
Knihy ma sprevádzajú odmalička. Veľmi veľa som čítala a prežívala všetko v knihách spolu s hlavnými hrdinami. Ocitala som sa na všetkých miestach, kade ma kniha pri čítaní viedla, cestovala som. A áno, knihy ma formovali. Rozprávky mi dali vieru v dobro a v to, že nič nedostaneme zadarmo. Životopisy ma veľa naučili. Sú knihy, ktoré si dávno po prečítaní nosím v sebe. A napríklad Citadelu od Exupéryho čítam neustále a zrejme ju nikdy nedočítam tak, ako táto kniha nebola nikdy dopísaná. Keď ilustrujem, text si prečítam niekoľkokrát a čítam medzi riadkami, čo potom aj vyjadrujem.

- Každý z nás sa z času na čas potrebuje v čomsi stratiť, niekde vypustiť, pozastaviť sa a zabudnúť na všednú realitu. Kde a ako sa to darí vám?
Čas sa zastavuje, keď tvorím. Vtedy sa strácam, vtedy necítim potrebu jesť, spať. Tam sa ukrývam, tam unikám. Tam vkladám a vypúšťam svoje pocity, napríklad do medenej dosky ryjem či bijem a vypustím všetko, čo mnou lomcuje. Potom pôsobím na ľudí navonok pokojne, ale v tvorbe to, čo nosím vo svojom vnútri, je vypustené. A nesmiem zabudnúť na prírodu. Prechádzka lesom, popri rieke, splav, prechádzka po poliach, to vyčistí hlavu.

- Ako si vlastne spomínate na svoje výtvarné začiatky?
Na moje výtvarné začiatky si spomínajú najmä moji rodičia. Už keď som sa začala pohybovať štvornožky, ostávali po mne popísané steny. Keď mama umývala riad, ja som na dvierka pod dresom kreslila obrázky. Čiže keď moje deti pokreslia stenu či dvere, nekričím, nenadávam. Tvoria. Časom to zatriem, zamaľujem, ale nafotím a zdokumentujem. Odbornejšie som sa začala zdokonaľovať vo výtvarnej oblasti až v poslednom ôsmom ročníku ZŠ, kedy som začala navštevovať ZUŠ. Neskôr som súkromne študovala v ateliéri akademických sochárov Marcelky a Viliama Loviskových, ktorí ma formovali ľudsky aj výtvarne, a napokon som študovala na VŠ, kde som sa pod vedením akademického maliara Karola Ondreičku začala venovať milovanej grafike a ilustrácii. 

- Chcelo to istý osobný vývin, kým ste dospeli k tomu, že vašou parketou sú detské ilustrácie?
Rada som čítala a nie vždy som súhlasila s tým, ako boli zobrazené postavy, miesta, tak som si začala kresliť vlastné predstavy. Dokonca som si vytvárala svoje vlastné knihy. Vždy boli skôr určené deťom. Prakticky som vyrastala medzi deťmi, bývali sme v učiteľskom byte, mama bola učiteľkou MŠ a vyrastala som na škôlkarskom dvore. Niekedy som deťom v škôlke čítavala rozprávky. A prekážalo mi pri čítaní, ak mali knihy málo obrázkov. Keď som končila VŠ, diplomovala som knihou pre deti, leporelom o malom záhradnom škriatkovi Aurelovi. V tom období sa mi narodil synček. Detský svet je mi blízky a vďaka deťom sa doň neustále vraciam, ony sú mojimi kritikmi...

- Za posledné mesiace sme vašu tvorbu mohli vidieť aj v rámci rôznych výstav či projektov. Kde napríklad?
Napríklad v Rumunsku, Mexiku, v Slovenskom rozhlase, Bibiane... Spolupracovala som na knižných publikáciách, bola som členkou poroty detskej medzinárodnej súťaže Ex Libris. A keďže pracujem v SOŠ v Hlohovci ako učiteľka výtvarných umeleckých predmetov, robím projekty aj so študentmi. Vytvorili sme kulisy pre ochotnícke divadla, pre OZ Frastacani k veľkej akcii pre deti. A ilustrovala som niekoľko kníh.

- Aké sú vaše umelecké plány do blízkej či vzdialenej budúcnosti?
Moje umelecké plány prináša život. Momentálne mám rozpracované ilustrácie k detskej knihe, ktorá je o hre so slovami. Začiatkom jari sa zúčastním na rezidenčnom pobyte v Číne, čo si veľmi vážim, lebo tam ročne pozývajú len niekoľko vybraných umelcov z celého sveta.

- Čo je podľa vás zmyslom ľudského života?
Ten človek nachádza v krízach. Zmysel života je v tých praobyčajných "veciach", v tých všedných a neopakovateľných okamihoch. Človek má v sebe zakódované zanechať tu po sebe stopu, odtlačok, výpoveď... Zmysel života netkvie v materiálnych veciach, ktoré nám mimochodom spríjemňujú život. Zmysel života je vo všetkom, čo presahuje naše sebectvo. Hoci v akejkoľvek práci, ktorá ma pozitívny vplyv na okolie. Podľa mňa je zmyslom ľudského života hľadanie a nachádzanie šťastia, ktoré je ale ako tráva... Všedné, obyčajné, často pošliapané a predsa... Vo všedných okamihoch dostáva náš život zmysel.