Výstava Človek vlku vlkom

Liptovská galéria P.M.Bohúňa

30.11.2023 - 24.02.2024

Vystavujúci: Robert Bielik, Lenka Černota, Ľubomíra Chylová Sekerášová, Ivana Mojšová, Oľga Paštéková, Jarmila Sabová Džuppová, Pavol Truben

Kurátorka: Jana Babušiaková

Výstava siedmich umelcov a umelkýň sa zaoberá rôznorodým spracovaním a využitím motívu vlka v súčasnom vizuálnom umení. V letných mesiacoch vstúpila ako intervencia do historickej expozície kaštieľa v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. V dnešnej situácii, kedy sa opätovne uvažuje o povolení odstrelu týchto zvierat, je premýšľanie o obraze vlka v našich očiach stále nanajvýš aktuálne. Výstava sa pritom nesnaží postaviť sa v tomto spore na žiadnu zo strán, ani agitovať za konkrétne riešenie. Ponúka skôr ukážku rôznych myšlienkových celkov a zažitých symbolov, ktoré môžu ovplyvňovať náš pohľad na tohto tvora. Podľa toho, ako historicky sfarbenú optiku si totiž zvolíme, takým sa nám bude vlk javiť - raz bude vykreslený viac v čiernych, inokedy vo viac žiarivých farbách.        

Vlk bol v minulosti častým námetom výtvarného umenia: bol súčasťou obrazových alegórií, v ktorých nezriedka zastupoval nenásytnosť ako jeden zo smrteľných hriechov, aj žánrových lesných či poľovníckych výjavov. Jeho miesto v našej kultúre však siaha oveľa ďalej - do rozprávok, mytológie či dokonca do prísloví a slovných obratov ako človek človeku vlkom, zvlčiť sa a pod. Povesť tohto zvieraťa vyrastá z dávneho rozdelenia sveta na vnútorný, „náš“ a vonkajší „cudzí“ okruh, kultúru a divočinu, osadu a les, v ktorých platia odlišné zákonitosti a sú jeden pre druhého ohrozením.

Stretnutia s ním počas stáročí zanechali hlbokú stopu, z ktorej dodnes čerpá a ďalej ju rozvíja aj súčasné umenie. Dokáže tohto tvora poňať ako metaforu, skrze ktorú komentuje rozdelenie a komplexnosť nášho vlastného, “ľudského” sveta ako vizuálny umelec Pavol Truben. Sveta, v ktorom niekedy nevieme, kto je vinník a kto obeť, lebo tieto póly už v informačnom zahltení nedokážeme oddeliť. Môže reprezentovať svet, v ktorom inštinktívne cítime prirodzene prítomné cykly, ako v dielach Ľubomíry Chylovej Sekerášovej či Jarmily Sabovej Džuppovej. Niektorí autori ako napríklad Oľga Paštéková s ním zas pracujú ako so symbolom nespútanej divokosti a prírodnosti, v kontraste k extrémne industrializovanej krajine.

Vlk, predstavujúci potenciálne nebezpečenstvo pre človeka, ktorý sa ocitne na jeho území a napádajúci pokojne sa pasúce stáda, získal imidž krutého, zákerného zabijaka. Tá spolu s ním spôsobenými škodami na dobytku ho v Európe priblížila na hranicu vyhynutia. Vlčia ľahostajnosť voči našim morálnym zákonom, jeho dravosť a nezávislosť mu prináša mnoho fanúšikov na strane zástancov slobody, ale tiež vyvoláva strach a obavy. Toto zviera sa tak stáva aj nositeľom rôznorodých zosobnení inakosti, outsiderstva, a nebezpečenstva. Takto ho preto možno spájať s rôznymi aktérmi spoločnosti, s medziľudskými vzťahmi, s dominanciou alebo balansom medzi mužom a ženou ako v maľbe Ivany Mojšovej.

Mnohí z autorov na výstave však zaužívaný obraz vlka zámerne narúšajú. Predstavujú ho ako súčasť celku, kde dualita predátor a korisť zaniká. Maliar Robert Bielik napríklad vlka očisťuje od negatívneho imidžu, získaného najmä v kresťanstve, v ktorom bol ako dravec loviaci baránka (stotožňovaného s Kristom) stával personifikáciou diabla. Jeho vlk je svätý a nežný. Akoby sme sa znovu vrátili do raja, kde by si mohol ľahnúť vedľa nás. Alebo sa ako Lenka Černota pokúšajú o úplne odlišný pohľad na vlka: nie tak, ako ho vidíme my, ale tak ako sa vidí on sám, alebo ako sa mu javíme my! Vďaka tomuto prístupu sa môžeme aspoň na okamih pokúsiť vzdať vlastného uhla pohľadu a vyskúšať si iný - vlčí.

Lokalita Liptova, ktorá si do istej miery zachovala hraničnú polohu medzi divokým lesom a človekom upravenou krajinou môže byť ideálnym miestom na sledovanie toho, ako k týmto dvom zložkám ako ľudstvo pristupujeme. Vlk sa totiž postupne navracia do našej prírody a my na neho nie sme zvyknutí. Možno narúša priestor, ktorí sme počas posledných 200 rokov plne prispôsobili pre seba, možno našim domácim zvieratám už chýba prirodzený inštinkt prežitia a sú príliš ľahkou korisťou. Alebo je v nás uložený dlhoveký kultúrny kód, vďaka ktorému sme vlkom fascinovaní, ale sa ho aj bojíme lebo nám čosi hovorí, že by sme sami mohli byť jeho korisťou? Preto mu dovolíme existovať len na stále sa zmenšujúcich okrajoch našej rozpínajúcej sa civilizácie? Sme voči vlkovi spravodliví, alebo sa k nemu správame akoby bol človek vlku vlkom? Na túto otázku výstava neposkytne odpovede, ale budem rada, ak sa aj vďaka nej budete pýtať.


Jana Babušiaková