Všetci v jednej posteli

„Milý falošník, prosím ťa....Nie, prečo by som sa mal doprosovať nevďačnému kocúriskovi? Jednoducho mu prikážem, aby vstal z mojej pohovky a odišiel do svojho kútika!“ Do kútika, skôr do apartmánu, kde o tučné jedlo, drahé hračky a mäkkú postieľku rozhodne núdza nie je. No on sa mi opäť vysmieva. Vysmieva ako vysmieva, veď on ma má za úplného blázna! Otočil sa na druhý bok, ponaťahoval si svoje unudené kosti a vylihuje si na mojom pohodlí aj naďalej.

Bez štipky výčitiek, len sám so svojím egoizmom a mačacím falošným jazýčkom si vychutnáva svojich päť a ešte potom ďalších stodvadsať minúť úchvatného relaxu. „Dočerta, aj s tebou, Alfréd, tak ja si nemám na čo hlavu skloniť a ty si váľaš šunky na mojej drahej dvojpohovke? Dohodli sme sa, že ty si tam a ja tu, nie ja tam a ty tu. Tak to pochop, je koniec tvojmu dvojitému luxusu, buď si tu budeš spať, no večer ti jesť nedám, alebo pôjdem do svojho kútika a naše konflikty pominú.“

Som ja ale slaboch, a to si hovorím pán inžinier, pán vedúci, pán Rastislav! Keby ma teraz videli moji zamestnanci, zajtra by mi určite hodili tehlou do hlavy a viac by s takým bláznom neobchodovali. Ani by som sa im nečudoval, sedím na samotnom krajíčku, doprosujem sa škaredému kocúrovi a trpím nedostatkom zdravého spánku. No ak mi niet rady, tak ani pomoci sa nedovolám. Opäť vyhral on. Chlpatý, mrzutý a štvornohý Alfréd. Idem sa ja už po stýkrát vyspať k susedke Aničke. Nič skryté za tým dúfam nehľadá, snáď chápe, že to robím len kvôli Alfrédovmu pohodliu.

Tatiana Kovalčinová