Všetci máme občianstvo Únie

Mnoho Európanov ani netuší, že existuje čosi ako občianstvo Európskej únie. Únia pozná inštitút občianstva už od roku 1993, kedy nadobudla platnosť Maastrichtská zmluva, ktorá zaviedla inštitút občianstva Únie.

Najviac sa o vznik inštitútu občianstva Únie zaslúžila španielska vláda, ktorá tvrdila, že nie je postačujúce, aby sa príslušníci jednotlivých členských štátov vnímali iba ako privilegovaní cudzinci. Zavedenie občianstva Únie síce nemožno chápať priamo ako európsku štátnu príslušnosť, ale možno ho považovať za predstupeň spoločnej štátnej príslušnosti.

Nositeľmi únijného občianstva sú všetci štátni príslušníci každého členského štátu Únie. Ak teda získa niekto štátnu príslušnosť v jednom členskom štáte, automaticky sa stáva občanom Únie. S občianstvom Únie sa spája aj celý rad práv, ktoré ako občania EÚ máme. Čo sa týka povinností, tie si každý plní voči svojmu domovskému štátu.

S občianstvom Únie sa spájajú aj tieto práva: voľný pohyb a usádzanie sa na území členských štátov, právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu a v obecných voľbách v ktoromkoľvek štáte, ak tam má občan trvalé bydlisko, petičné právo, právo obracať sa na európskeho ombudsmana, právo obracať sa na všetky orgány v ktoromkoľvek jazyku EÚ a dostať odpoveď v tomto jazyku, právo na prístup k informáciám a dokumentom.

Takisto má občan EÚ právo na konzulárnu a diplomatickú ochranu u ktoréhokoľvek členského štátu, ak jeho vlastný štát v cudzine nemá zastúpenie.

Ivana Rodáková