Vraždiť je hračka, tvrdí Agatha Christie

Pri Agathe Christie si nemôžete byť nikdy istí. Krásne sa pohráva s čitateľmi, zámerne ich vedie rôznymi smermi, predkladá falošné stopy, až vás dokonale zmätie. Do tejto kategórie patrí aj kniha Vraždiť je hračka z roku 1939, ktorá vychádza v novom vydaní.

„Jeden z najlepších detektívnych príbehov Agathy Christie, ktorý zaujme vzrušujúcou zápletkou, presvedčivými postavami i nečakaným rozuzlením,“ napísal New York Times Book Review.

Luke Fitzwilliam sa po dlhých rokoch policajnej služby v Indii vracia do rodného Anglicka a vo vlaku do Londýna sa zoznámi so zhovorčivou starou dámou, ktorá mu pripomína milovanú tetu Mildred. Je to sympatická a dôvtipná stará dáma, ktorá sa mu však, že má namierené do Scotland Yardu, lebo v mestečku Wychwood sa dejú strašné veci a ona vie, kto ich má na svedomí.

Luke ju zo zdvorilosti vypočuje, no neskôr sa dozvie, že jeho spolucestujúca tragicky zahynula – zrazilo ju auto. A vzápätí zomrie aj muž, ktorého označila za ďalšiu obeť záhadného vraha.
Luka to zaujme a tak sa vyberie do Wychwoodu, vydáva sa za spisovateľa, ktorý sa zaoberá národnými tradíciami. Snaží sa vypátrať pozadie naoko banálnych zločinov a rýchlo zisťuje, že dolapenie vraha bude ťažšie ako si predstavoval. V hre je totiž nebezpečné tajomstvo a naokolo zmes rôznych postavičiek: čiperné staré dievky, falošní starožitníci, sluhovia, pastori, provinční advokáti, či podozriví umelci.
Luke neúnavne pátra po vrahovi, snaží sa zabrániť ďalším vraždám a popri tom sa zaľúbi do ženy, ktorá mu však lásku nedokáže opätovať.

Detektívku Vraždiť je hračka si vychutnáte. Je výborne napísaná, čítavá, premyslená. Agatha vlastne tvrdí, že ak vás nikto nepodozrieva, zabíjanie a vražda je vlastne hračka. No rafinovanosť tejto autorky tkvie práve v tom, že tá jednoduchosť je iba zdanlivá. Že vás učičíka, navnadí, ukáže smer, a pritom môže byť všetko oveľa zložitejšie.

Začítajte sa do knihy Vraždiť je hračka:

Luke sa zahľadel do zvedavých bystrých očí a vzápätí kapituloval. Vedel, že na to skôr či neskôr príde reč.
„Nie som vojak,“ povedal.
„Ach jaj, prepáčte. Nechcela som… myslela som — ste taký opálený —, že ste prišli na dovolenku z Východu.“
„Áno, prišiel som z Východu, ale nie na dovolenku,“ spresnil Luke. „Som policajt,“ dodal stroho, aby sa vyhol ďalšiemu vypočúvaniu.
„Policajt? Nehovorte, to je veľmi zaujímavé! Chlapec mojej blízkej priateľky narukoval k palestínskej polícii.“
„Ja som bol v Mayangu,“ znova ju krátko prerušil Luke.
„Skutočne? Veľmi zaujímavé! Aká neuveriteľná náhoda, že práve vy sedíte v tomto vozni. Lebo, viete, tá záležitosť, kvôli ktorej som sa vybrala do mesta — nuž, idem do Scotland Yardu.“
„Vážne?“ začudoval sa Luke.
A v duchu si vravel: Prestane s tým, alebo bude pokračovať až do Londýna? Vlastne mu to ani veľmi neprekážalo, lebo tetu Mildred mal úprimne rád a pamätal sa, ako mu raz bez mihnutia oka dala päťlibrovku. Okrem toho, staré dámy ako teta Mildred a zhovorčivá spolucestujúca mali v sebe čosi príjemné a typicky anglické. V Mayangu by darmo hľadal im podobné. Patrili do tej istej kategórie ako vianočný puding a dedinský kriket či kozub s horiacim drevom. Tie veci človek ocení, až keď sa ocitne na druhom konci sveta, kde ich nemôže mať. (Pravda, sú to aj veci, ktoré sa človeku rýchlo zunujú, keď ich má, ale ako sme už povedali, Luke priplával do Anglicka iba pred tromi či štyrmi hodinami.) Stará dáma zatiaľ veselo švitorila: „Áno, chcela som ísť už ráno, ale — ako som povedala — robila som si starosti o kocúra. Dúfam, že nie je veľmi neskoro? Predpokladám, že v Scotland Yarde nemajú úradné hodiny.“
„Určite nezatvárajú o štvrtej,“ ubezpečil ju Luke.
„Nie, to by nemohli, však? Čo keby im niekto chcel ohlásiť vážny zločin?“
„Presne tak,“ prikývol Luke.
Stará dáma sa nakrátko odmlčala. Vyzerala dosť ustarostene. „Viete, podľa mňa je vždy lepšie ísť rovno na najvyššie miesta,“ vyhlásila napokon. „John Reed je slušný chlap — to je náš strážnik vo Wychwoode — priateľský a príjemný, ale nemám pocit, že je ten pravý, keď ide o vážnu vec. Má do činenia s opilcami, so šoférmi, čo jazdia príliš rýchlo, s ľuďmi, čo nezaplatili daň za psa, možno aj s vlamačmi. Ale nemyslím si, určite to nie je človek, ktorý by si vedel poradiť s vraždou.“
Luke zdvihol obočie. „S vraždou?“
Stará pani horlivo prikývla. „Áno, dobre ste počuli. Vidím, že ste prekvapený. Spočiatku som aj ja bola… Nemohla som tomu uveriť. Myslela som si, že je to len moja fantázia.“
„A nie je?“ spýtal sa ohľaduplne Luke.
„Nie,“ pokrútila rázne hlavou. „Prvý raz som to pripúšťala, ale nie druhý, tretí či štvrtý raz. Potom už človek jednoducho vie.“
„Chcete azda naznačiť, že sa stalo niekoľko — ehm — vrážd?“
„Obávam sa, že áno,“ odpovedal tichý nežný hlások a vzápätí pokračoval: „Preto mi napadlo, že by som mala ísť rovno do Scotland Yardu a všetko im povedať. Nemyslíte si, že je to najsprávnejšie riešenie?“
Luke na ňu zamyslene pozrel a napokon odvetil: „Isteže, myslím, že konáte správne.“
A v duchu si pomyslel: Oni už budú vedieť, čo s ňou. Určite tam majú každý týždeň niekoľko stareniek, ktoré im prišli rozprávať o vraždách spáchaných v malebných pokojných dedinkách.
Možno majú zvláštne oddelenie, ktoré sa venuje tým milým dámam.