Vraždiaca závisť

Premýšľala o tom, čo ju dnes ešte čaká. Striaslo ju. Na čele a nad perami sa jej objavili kvapôčky potu. Ešte stále sa jej priebeh situácie zdal príliš jednoduchý. Zavolali jej a o chvíľu bol u nej policajt, ktorý ju posadil do svojho auta a viezol ju do márnice. Nechcela, ale musela ta ísť. Bola to jej povinnosť. Čo ak to nebude ona, napadlo jej. A čo ak áno a jej príde pri pohľade na prázdne, opustené telo nevoľno.

„Bolo to strašné,“ začula odkiaľsi. To sa iba policajt rozpačito snažil nadviazať rozhovor. Neodpovedala mu. Ako by aj mohla. Práve sa autom viezla na miesto, kde strata jej mladšej sestry bude definitívna.

Ešte aj po smrti sa bude hovoriť iba o Martine. Študovala na univerzite, mala sa stať právničkou. Stále usmievavá, prívetivá, upravená...dokonalá. Ju to tak hnevalo. Ona mala rodinu, dve krásne deti, nejaké to kilo navyše, ale tie boli iba spomienkou na dva, nie práve jednoduché pôrody. Ustavične prilepená k hrncom a sporáku. Jej kuchyňa však nemala konkurenciu. Jej manžel to vedel a nadovšetko ju ľúbil. Koľkokrát jej to šepol do uška, keď prišiel z práce a ona sa opäť zvŕtala v kuchyni. Jemné vlasy, ktoré lemovali okrúhlu tvár, jej zasunul za uši a vtisol jej na ústa krátky bozk. Ich každodenný rituál, no práve taký očarujúci, a pre ňu taký vzácny. On nikdy nepochopil jej očividnú žiarlivosť. Ona však závistlivo sledovala úspechy svojej sestry. Sledovala „to“, čo z nej vyžarovalo a chcela to z nej strhnúť, rozšliapnuť a zahodiť niekam ďaleko. Vedela, že sa to nedá. Iba z miesta, ktoré bolo poškvrnené jednoduchosťou a pocitom menejcennosti sledovala, ako jej sestra žne slávu. Nikdy s tým neprestala, práve naopak, stále bola vyššie a vyššie a nemienila s tým skoncovať. Ona sa bála, aby ju sestrina sláva úplne neodzbrojila a nepripravila aj o posledné zvyšky zašlej sily, kedysi takej neoblomnej. Asi sa zmýlila... Ak sa za omyl považuje to, že nechala školu a kariéru kvôli láske a rodinnému šťastiu, tak ona schybila. Už niet možnosti opravy a zmeny. Už niet cesty späť...

Chlapík v uniforme jej otvoril dvere auta a zaviedol ju do kancelárie. Bola to malá, strohá miestnosť. Jej sa však páčila. Príliš jednoduchá, ako by povedala Martina. Jej byt bol totiž zmesou dobrého vkusu a arogancie, nie jednoduchosti.

„Len mi podpíšte nejaké papiere a môžete ísť identifikovať telo,“ začal jej policajt vysvetľovať postup. Odrazu sa zháčil a s troškou citu dodal: „Teda, ak ste pripravená.“ Cítil sa previnilo, ako zakaždým, ale po rokoch práce na tomto mieste bral obete rôznych nehôd ako kusy nábytku. Nie že by bol necitlivý, jednoducho sa naňho nalepil stereotyp pracovného dňa.

Odpovedala iba miernym kývnutím hlavy, nevšímajúc si jeho rozpaky. „Bude niekedy pripravená?“, pomyslela si. O malú chvíľu sa ocitla v sterilnej miestnosti. Bola tmavá a pochmúrna, akoby patológ pracoval so samým diablom v podzemí. Na tvárach ľudí stojacich v miestnosti spolu s ňou sa zračila profesionalita a vážnosť situácie. Akoby všetci čakali na príchod kamier a režiséra. Všetko sa podobalo napínavej filmovej scéne: policajt, patológ, smútiaca rodina a obrysy mŕtveho tela pod plachtou. Žiadny režisér ani kamery neprichádzali a ona vedela, že sa bude musieť bez nich zaobísť.

Ešte raz, tentoraz neistejšie, prikývla na otázku, či už je pripravená. Odrazu sa jej spod prehnane bielej plachty, ktorú niekto opatrne nadvihol, vyškierala jej mladšia sestra. Do tváre jej chrlila množstvo výčitiek, výsmech a opovrhnutie. Vyzerala dobre, dokonca aj s mŕtvolne bledým odtieňom na tvári. S krvavočerveným rúžom na perách by vyzerala celkom ako klaun, napadlo jej a, nevšímajúc si rozpaky policajtov, sa usmiala. Div, že nevybuchla.

„Aká ja smiešna,“ začula svoj hlas a na líci sa jej prekvapivo zaligotali slzy. Nie však slzy ľútosti, ale úľavy. A ona to vedela.

„Tá krajšia, múdrejšia a bystrejšia zo sestier,“ pokračovala, „tu teraz leží bezmocná, neschopná pohybu. Snažila sa ma upokojiť, presvedčiť ma. Vraj si to iba namýšľam, že ona sa necíti byť šťastná napriek všetkému. Dokonca mi chcela nahovoriť, že to ona je tá, ktorá závidí mne.“

Neuvedomujúc si zhrozené pohľady mužov v miestnosti, akoby sa rozprávala s niekým imanigárnym, pokračovala:

„Veľmi sa bála. Videla som jej to na očiach. Videla som tam aj zvyšky opovrhnutia. Dokonca aj v posledných sekundách svojho dokonalého života,“ pohoršila sa. „Jednoducho...,“ odmlčala sa, hľadajúc správne slová obhajoby, „musela som to urobiť,“ dokončila pokojne, hovoriac o vražde vlastnej sestry ako o rutinnej záležitosti.

Vonku sa strhla búrka. Prišlo to tak náhle a nečakane po slnečnom ráne. Prílišný hnev, ktorý príroda dávala najavo si ona nevšímala. Necítila ani dažďové kvapky stekajúce po tvári, ani mláku, ktorej sa vyhla iba vďaka policajtovi. Nič. Necítila nič. Iba ak prázdnotu. Môže však človek cítiť prázdnotu? Jej duša a myseľ ostali prázdne. Oči sa však naplnili krištáľovými slzami. Boli ostré a ich hroty zanechávali na lícach krvavé jazvy. Boli to oči jej manžela. A jeho jazvy sa už nikdy nezahoja. Už to nenapraví, nepomôže jej...nikdy nepochopí...

Mária Dunajčanová