Vôňa je pojem relatívny

Prečo nám ruža vonia lepšie než napríklad sušené mäso pre psa? Odpoveď nájdeme v historickom vývoji a kultúre. Hodnotenie niektorých vôní je celkom nejednoznačné, u iných sa zasa prakticky všetky zhodujú.

Zatiaľ čo vôňa fialiek u väčšiny ľudí vyvoláva príjemné pocity, pred zápachom z výkalov si ihneď zapchávame nos a usilujeme sa čo najrýchlejšie sa z takéhoto miesta vzdialiť. Je rozdielne vnímanie pachových látok priamo ovplyvnené ich zložením? Inak povedané, existujú molekuly, ktoré vyvolávajú odmietavú reakciu, a iné, ktoré nám nie sú  nepríjemné? Taký názor kategoricky zavrhuje riaditeľ vysokoškolského laboratória zmyslovej neurobiológie vo francúzskom meste Massy, profesor Mac Leod: "Neexistuje žiadna súvislosť medzi chemickým zložením produktov a pocitmi, ktoré vyvolávajú".

To znamená, že naše vnímanie vôní a pachov je iba dôsledkom konvencií a výchovy, ktoré nám vštepujú už od útleho detstva. Ľudský nos síce svoju funkciu spĺňa už od narodenia, je však iba prijímacím orgánom. Samotné rozlišovanie a hodnotenie molekúl tvoriacich vône sa odohráva v mozgu. Ten je za čuch naozaj zodpovedný. A tak novorodenec ešte nedokáže rozlíšiť, čo je príjemné, a čo nie.

ČO SA V MLADOSTI NAUČÍŠ...
Na základe vlastných výskumov v predškolských zariadeniach tvrdí vedecký pracovník francúzskeho Národného strediska pre vedecký výskum (CNRS) Jean-Noel Jaubert, že deti začínajú čuchové vnemy samostatne hodnotiť až niekedy okolo 8. či 9. roku svojho života. Ich pamäť totiž potrebuje dostatok času na získanie potrebných skúseností i na ich spätné overenie v rodinnom prostredí či v škole. Až potom sú deti schopné rozlíšiť vône a zápachy medzi stovkami miliónov všemožných pachov, ktoré nás obklopujú. Počas rastu dozrieva aj nervový systém upravujúci postoj detí k novým vnemom - od ich akceptovania až k úplnému zavrhnutiu. Neznáme vône dieťa odmieta - prijíma len také, ktoré pozná napríklad z jedál, ktoré obľubuje. Zavrhnutie určitej vône či jej obľuba v dôsledku zmyslových skúseností sú podľa slov výskumných pracovníkov CNRS France Bellisleovej a Patricka Evena biologicky determinované. Orientujú stravovacie zvyklosti detí aj ich hodnotenie jednotlivých pachov. Získané skúsenosti si potom deti zafixujú a zaradia. Avšak okrem správania sa spojeného s fyziologickým vývojom je väčšina našich chutí či nechutí  výsledkom dlhodobej spoločenskej výchovy, v ktorej prvoradú úlohu zohrávajú zvyky.

INÝ KRAJ, INÝ PACH
Kto si obľúbi jedno jedlo, vytvorí si neskôr aj návyk na jeho vôňu a v súvislosti s ňou aj na vône podobné. Možno práve takto vzniká charakter rôznych krajových a národných kuchýň, ktorých špeciality majú všetky zhodnú typickú voňu - napríklad v južných krajoch dodáva jedlám charakteristický prvok olivový olej. Naproti tomu vône cudzorodé nebývajú príliš obľúbené, v našich končinách to môže byť napríklad kari. Obľuba dôverne známych domácich vôní je niekde tak hlboko zakorenená, že môže viesť až k rasistickým postojom. Japonský románopisec Šusaku Endo napríklad pre telesný pach ľudí žijúcich na Západe ponúka očarujúce prirovnanie "ťaživý pach syra". Ešte dnes sa v Japonsku napriek jeho prozápadnej orientácii bohato využíva výraz bata kusai, čo doslova znamená "zápach žltého masla". Označuje cudzincov a Japoncov vracajúcich sa zo Západu späť do vlasti.

Vplyv kultúry na rozlišovanie medzi príjemnými a nepríjemnými pachmi siaha až do začiatku vývoja ľudskej spoločnosti. Ľudia sa veľmi rýchlo naučili rozlišovať pachy spojené s vecami, ktoré im mohli nejakým spôsobom ublížiť. Typickým príkladom je skazené mäso alebo nákazlivé choroby. Na druhej strane sa i vône  obľúbených produktov okamžite vnímali ako lahodné. Naša logika nám podvedome velí týmto spôsobom k pachom pristupovať aj dnes. Posudzovanie neznámych vôní ovplyvňuje ich podobnosť s vôňami, ktoré sme si pri nejakej príležitosli už zafixovali. Naše hodnotenie teda priamo vyplýva z analógií, ktoré môžeme vytvoriť s pomocou našej doterajšej čuchovej skúsenosti.

VÔNE ZAŠLÝCH ČASOV
Pozitívny alebo negatívny vzťah k jednotlivým pachom teda závisí od nášho vzťahu k látkam, ktoré sú ich nositeľmi. Pre mnohých z nás môže byť veľmi prekvapujúce zistenie, že v niektorých púštnych oblastiach Ázie a Afriky ľudia zbierajú výkaly, ktoré potom mnohostranne využívajú: pohnoja nimi políčko, prípadne ich usušia a potom nimi zakúria. Ľudia, ktorí s telesným odpadom denne manipulujú, potom k jeho  nenapodobniteľnému zápachu už zďaleka necítia taký odpor ako my ostatní. Stáva sa tiež, že sa náš vkus môže celkom zmeniť. Predtým prijemná vôňa sa pre nás stane neznesiteľnou, a naopak. Tento fakt sa už v minulosti veľakrát potvrdil. Historik Piero Camporesi vo svojej knihe nazvanej Vôňa zašlých časov uvádza, že náš odpor ku konkrétnym pachom je pomerne nedávny. Dnes sa na šťastných novomanželov pri vychádzaní zo svadobnej siene hojne hádže ryža. Ak by vás však pozvali na svadbu niekedy v stredoveku, museli by ste si do vrecka sviatočného kabáta pribaliť aj hrsť čerstvých exkrementov. Ich hádzaním na hlavu ženícha a nevesty by ste im totiž zaželali plodnosť. V rovnakých časoch sa do jaterníc zasa pridával zvierací trus a do osviežujúceho kúpeľa kravince. Postoj k podobným chuťovkám sa začal meniť až vďaka vedeckému pokroku. Tak to aspoň vysvetľuje historik Alain Corbin. Nákazlivé choroby vtedy ľudia pomaly prestávali považovať za boží hnev a začali ich spájať s hnilobnými procesmi. Niekedy okolo polovice 18. storočia sa obyvatelia západnej Európy začali vyhýbať aj silným zápachom zaváňajúcim smrťou. Prestali sa zdržiavať v tesnej blízkosti odpadkov, a naopak, vyhľadávali sviežu vôňu horských kvetov.

VŠETKÉHO VEĽA ŠKODÍ
Každý z nás je však z času na čas donútený prispôsobiť svoje chute okolnostiam, napríklad ak nás turistická či služobná cesta zavedie do celkom iného kúta našej zemegule. Smäd totiž nepozná hranice, a rovnako aj hlad na všetkých  kontinentoch je najlepším kuchárom. Ako učebnicový príklad nám môže poslúžiť víno, ktorého posudzovanie je dôkazom úzkeho  prepojenia kultúry s obľubou konkrétnej chuti či vône. Schopnosť rozlíšiť bohatosť vôní určitej odrody vína môže ľahko ovplyvniť náš úsudok, napriek tomu, že spočiatku sme schopní rozoznať iba vínny zápach. Odborník na túto problematiku Jean Lenoir učí rozlišovať niekoľko základných skupín vôní - jabĺk, dreva, živice atď. Tým sa uľahčuje rozoznávanie vôní akostných odrôd vína. Takým spôsobom by si človek mohol obľúbiť väčšinu vôní a pachov. Jedno však majú všetci ľudia spoločné, a to je averzia na príliš silné pachy. Každá, aj tá najlepšia vôňa sa po prekročení  určitej koncentrácie stáva neznesiteľnou. Žiadne vedecké zdôvodnenie pre to zatiaľ neexistuje. Možno je to spôsobené presýtením čuchových  buniek. Ak dôjde totiž k preťaženiu zmyslového vnímania, postaví sa mozog na zadné a nedokáže sa rozhodnúť, či mu je taký nápor vlastne prijemný alebo nie.

(Spracované zo zahraničnej tlače)