Vo filmovej verzii tohto trileru sa objaví Julia Robertsová

Laura Daveová prichádza so svojím šiestym a doteraz najlepšie hodnoteným románom Posledná vec, čo mi povedal.
Dej sa krúti okolo Owena a jeho nečakaného zmiznutia. Skôr ako sa nadobro odmlčal, poslal svojej novej manželke Hannah správu so žiadosťou, aby chránila jeho šestnásťročnú dcéru Bailey, ktorá ako dieťa stratila mamu. Bailey však nechce mať so svojou macochou nič spoločné...

Keď Owen neodpovedá na Hannine telefonáty, jeho šéfa zatknú za podvody a ju začne vypočúvať polícia, uvedomí si, že jej manžel nie je tým, za koho sa vydával. A že Bailey možno drží v ruke kľúč k odhaleniu Owenovej identity. Keď však začnú spoločne skladať dieliky Owenovej minulosti, rýchlo prídu na to, že ich životy už nikdy nebudú také ako predtým…

Posledná vec, čo mi povedal je strhujúci príbeh o napätí a rodinnej dráme so ženskými postavami, ktoré postupne odkrývajú jednotlivé vrstvy hádanky.

„Na tejto knihe som začala pracovať v roku 2012. Mnohokrát som ju odložila, ale akoby som sa jej nedokázala vzdať,“ tvrdí Laura. Napokon vznikol napínavý a vzrušujúci triler, ktorý vás nepustí. Stačí, aby ste sa zahĺbili do prvých strán, spoznali Hannah a Baily, a ste v tom namočení.
Podľa románu Posledná vec, čo mi povedal nakrúca produkčná spoločnosť Reese Witherspoonovej televízny seriál, v ktorom bude hrať Julia Robertsová. Scenár k nemu napísala Laura Daveová so svojím manželom, oscarovým scenáristom Joshom Singerom.

Začítajte sa do knihy Posledná vec, čo mi povedal:
Owen si ma často doberal pre to, ako stále všetko strácam a ako som svojím spôsobom povýšila strácanie vecí na istú formu umenia. Slnečné okuliare, kľúče, palčiaky, bejzbalové pálky, známky, fotoaparáty, mobily, fľaše koly, perá, šnúrky do topánok. Ponožky. Žiarivky. Zásobníky na ľad. Až tak sa nemýlil. Naozaj som mala sklon ukladať veci na nesprávne miesta. Rozptyľovať sa. Zabúdať.
Na našom druhom rande som stratila kontrolný lístok z garáže, kde sme parkovali počas večere. Obaja sme šli vlastným autom. Owen o tom neskôr žartoval – veľmi rád sa smial
z toho, ako som nástojila, že na naše druhé rande budem šoférovať ja. Uťahoval si z toho ešte aj počas našej svadobnej noci. Ja som žartovala o tom, ako ma v ten večer griloval, kládol nespočetné otázky o mojej minulosti – o mužoch, ktorých som opustila, o mužoch, ktorí sa rozišli so mnou.
Nazýval ich bývalými potenciálnymi chlapcami. Pripil si na nich a povedal, že nech už sú kdekoľvek, je im vďačný, že neboli tými pravými, takže teraz oproti mne môže sedieť práve on.
Veď ma sotva poznáš, namietla som.
Usmial sa. Ale nemám ten pocit, ty áno?
Nemýlil sa. Zdalo sa, že to, čo medzi nami prúdi, je ohromujúce už od samého začiatku. Nazdávam sa, že práve preto som bola nesústredená. A preto som stratila ten kontrolný lístok.
Parkovali sme v garáži hotela Ritz-Carlton v centre San Francisca. Obsluha parkoviska zakričala, že na tom nezáleží, ak budem tvrdiť, že som tam bola len na večeri.
Pokuta za stratený parkovací lístok bola sto dolárov. „Mohli ste si tu auto nechávať celé týždne,“ povedala obsluha parkoviska. „Odkiaľ viem, že sa nesnažíte podvádzať? Sto dolárov plus daň za každý stratený lístok. Prečítajte si upozornenie.“ Sto dolárov plus daň za cestu domov.
„Si si istá, že sa stratil?“ spýtal sa ma Owen. Ale usmieval sa pri tom, akoby to bola najlepšia novinka, akú sa o mne za celý večer dozvedel.
Bola som si istá. Rozhodne som prehľadala každý centimeter svojho požičaného Volva aj Owenovho športiaka (hoci som v ňom predtým nebola), aj toho sivého, nemožného poschodia parkoviska. Žiadny lístok. Nikde.
Týždeň po tom, čo Owen zmizol, sa mi snívalo, že stál na tom parkovacom mieste. Mal ten istý oblek – a rovnaký šarmantný úsmev. V tom sne si sťahoval z prsta obrúčku.
Pozri, Hannah, povedal. Teraz si stratila aj mňa.