Vládca zasnežených plání

Medveď polárny nemá na súši iného nepriateľa než človeka. Aj keď žije v takých nehostinných a odľahlých krajoch, poznajú ho ľudia už veľmi dlho. V siedmom storočí poznali ľadového medveďa Japonci, v deviatom storočí ho lovili Normani.
Cestovateľ Marco Polo videl ich kože u tatárskych kočovníkov. V 12. a 13. storočí prišli na breh Barentsovho mora Rusi a krátko po tom sa kože bielych medvedov objavili v Novgorode a Moskve. Súčasne s tým, ako brehy severných morí prestávali byť neznámymi končinami, pribúdalo lovcov i obchodníkov s kožami. V 20. a 30. rokoch nášho storočia sa kože ľadových medveďov stávali módnou záležitosťou. Dopyt po nich rástol a každý rok padlo za obeť lovcom okolo 2000 týchto nádherných zvierat. Dnes žije na svete podľa hrubých odhadov asi 25 až 40 tisíc týchto šeliem. Medveď polárny sa nepovažuje za ohrozené zviera, aj keď ho v minulosti intenzívne lovili a v 20. a 30. rokoch prirodzený prírastok už nenahrádzal straty.

ZÁZRAČNÝ KOŽÚŠOK
V 60. rokoch sa spojilo päť štátov, na ktorých území medveď polárny žije: Nórsko, Kanada, Spojené štáty, Dánsko (zastupovalo Grónsko) a bývalý Sovietsky zväz. Lov medveďov tam bol buď celkom zakázaný (napríklad v Sovietskom zväze či Nórsku), alebo sa stanovili prísne kvóty pre lov. Navyše boli v Kanade a Nórsku pre  polárne medvede vytvorené národné rezervácie.

Z evolučného hľadiska je polárny medveď pomerne nové zviera. Prvé zvieratá, ktoré taxonómia (veda o klasifikácii organizmov) označuje ako medvede, sa objavujú v miocéne (mladších treťohorách) pred 20 miliónmi rokov. Pôvodne boli veľkosti malého psa, ale postupom času rástli a mnohé z nich boli väčšie, než sú niektoré dnešné medvede. Rozšírili sa na všetky kontinenty s výnimkou Austrálie a Antarktídy. V dobe ľadovej - asi pred 200 tisíc rokmi, keď ľadovec pokrýval väčšinu Euroázie more v Arktíde zamrzlo a hladné hnedé medvede, potulujúce sa po morskom pobreží severu, objavili novú potravu: tulene. Najskôr sa asi živili len uhynutými zvieratami, neskôr na ne ticho číhali na ľade, kým sa vynorili, aby sa nadýchli. Asi pred 125 tisíc rokmi sa prvý raz objavuje nový druh, odlišný od medveďa hnedého. Hlava a čumák sa predĺžili, srsť zbelela. Vydávali sa na dlhé púte za potravou a postupne počas niekoľkých sto rokov obývali celé polárne oblasti. Až najnovšie výskumy ukázali, že kožušina polárnych medveďov nemôže byť objavená ani infračervenými kamerami. Aj keď to znie ako neuveriteľná rozprávka, polárne medvede majú celkom unikátny typ kožušiny.  Dokáže nielen udržiavať teplo i v arktických teplotách, ale umožňuje im byť v noci neviditeľnými aj pre infračervené kamery a ultrafialovú detekciu. Záujem na objavení tajomstva tejto neviditeľnej kožušiny majú jednak vojenské kruhy, ktoré chcú napodobniť schopnosť skryť sa pred  infračervenými i ultrafialovými lúčmi, a tiež experti na slnečnú energiu. Medvedia kožušina je takmer trikrát účinnejšia v pohlcovaní slnečných lúčov než ľuďmi vyrobené slnečné panely.

VODIVÉ CHLPY
Prví objavili "neviditeľné" medvede kanadskí vedci, ktorí pred niekoľkými rokmi zo vzduchu  fotografovali divo žijúce polárne medvede na účely sčítania. Fotografovanie bielych medveďov na snehovom pozadí by neviedlo k ničomu, a preto použilii infračervené filmy. Medvede sa však ani tak neobjavili. Zatiaľ sa podarilo objasniť jedno z mnohých tajomstiev ich kože. Otázka znela, prečo vyzerajú medvede biele, keď je ich koža čierna a chlpy sú priesvitné. Je to dané tým, že chlpy zachytia a ku koži prepustia 90 percent teplého slnečného žiarenia v neviditeľnej ultrafialovej časti svetelného spektra, zatiaľ čo vo viditeľnej časti je to len 10 percent. Pohltené ultrafialové žiarenie sa premieňa na infračervené, ktoré potom využívajú na vyhrievanie tela. Preto sú medvede biele a ich telo dokáže udržať teplo, čo sú najvyššie priority pre všetkých obyvateľov Arktídy.

Zaujímavé výsledky priniesol experiment, pri ktorom sa ľudské hnedé vlasy a chlpy polárneho medveďa ožiarili heliovým laserom. Medvedie chlpy sa rozžiarili celé ako fluorescenčná trubica, zatiaľ čo ľudské vlasy zažiarili len na mieste, kam dopadal laserový lúč. Vyzeralo to, že chlpy pracujú ako prirodzené optické vlákna. Svetlo vstupujúce na jednom konci prechádza celým chlpom a vystupuje na opačnom konci. Chlpy navyše dokážu pohlcovať svetlo zo všetkých strán a potom ho viesť dolu ku koži. Jedným z faktorov umožňujúcich tieto fantastické optické vlastnosti je - podľa názoru vedcov - zložitý systém membrán v koži chlpov. Vynikajúce vlastnosti kožušiny sú pravdepodobne jedným z dôležitých faktorov, ktoré medveďom umožňujú, aby boli veľmi aktívne. Samce dosahujú dĺžku až 2,60 metra a hmotnosť až 800 kilogramov, samice sú drobnejšie (hmotnosťokolo 400 kg). Dokážu však bežať rýchlosťou až 56 km za hodinu. Obratne šplhajú po ľadových kryhách a pohybujú sa veľmi čulo. Okrem toho vybavila príroda tieto veľké šelmy ďalšími vlastnosťami, ktoré im ostatné medvede môžu iba závidieť. Polárne medvede dokážu zacítiť korisť na vzdialenosť 30 kilometrov a tulene, ktoré predstavujú ich hlavnú potravu, nájdu, aj keď sú viac než meter pod snehom. Ich vnútorné viečka im umožňujú vidieť aj v oslepujúcej kombinácii slnka a snehu.

HLADUJÚCE MEDVEDICE
Polárne medvede sú majstrami, čo sa týka vytvárania zásob energie. Pomáha im v tom ich srsť, ale najdôležitejšia je vrstva podkožného tuku. Predstavuje izoláciu a zároveň zásobáreň energie na horšie časy. Veľmi dôležité sú tieto zásoby pre medvedice, ktoré po pôrode mláďat a pri starostlivosti o ne väčšinou až osem mesiacov  hladujú, pritom dojčia mláďatá a žijú zo zásob tuku. V tomto čase strácajú okolo 40 percent zo svojej hmotnosti. Medvieďatá sa rodia v novembri a decembri, najčastejšie dve, niekedy aj tri alebo štyri. Sú malé (asi 750 gramov), celý mesiace sú slepé, ich srsť je jemná, takmer neviditeľná. Mlieko ľadových medvedíc je veľmi tučné. Až po štyroch mesiacoch, keď už majú okolo 20 kg, opustia mláďatá brloh. Matka ich vychováva dva a pol roka. Väčšina vedcov sa zhoduje, že je veľa  vecí, ktoré o ľadových medveďoch doteraz nevieme. Ich život, zvyky, dokonca aj ich počet či záhada neviditeľnej srsti predstavujú tajomstvo čakajúce na rozlúštenie.