Vianočný príbeh 2. časť
Na koronárke pípa monitor. Simona s primárom naň mlčky pozerajú.
„ Tak, ako to vidíš“- uprie zrak na kolegu.
„Myslím, že sa stabilizoval. A hádam to bude dobré.Bol to dosť rozsiahly infarkt. Sama vidíš, že je zasiahnutý aj pravý perikard. Ľavá komora je dilatovaná, srdce pracovalo námahou. Verím, že betablokátory mu pomožu, bez nich to ďalej ani nevidím, spolu aj s inými liekmi a diuretikami. Musíme veriť, je ešte mladý.“
Primár si dáva unavene okuliare z očí a vychádza z koronárky. Simona ešte chvíľu sleduje monitor, potom spiaceho pacienta a vychádza z izby. Tento im teda dal riadne zabrať. Kriesili ho poriadne dlho, dokonca fibriloval. Veď ešte nemá ani päťdesiatku, pomyslela si. Ale už si zvykla a bez akéhosi adrenalínu by už ani nevedela pracovať.
Na lekársku izbu vchádza mladučká lekárka. Volá sa Natália a nedávno promovala.Je ešte veľmi mladá a vyplašená. Za ňou vchádza kolega, s ktorým už Simona pracuje viac rokov. Poinformuje ho a stave oddelenia a vchádza do sprchy. Keď do nej vojde, spadá z nej všetka únava. Nechá po sebe stekať vlažnú vodu a vychutnáva relatívny pokoj. Noc bola dosť rušná, dala jej zabrať. Osuší sa a oblieka sa do civilu. Rýchlo ide cez oddelenie, aby od nej nikto nič nechcel, lebo vždy je to aspoň pol hodina, kým sa zase dostane domov.
„Dovi, pani doktorka“- pozdraví ju celkom milá recepčná a ona jej priateľsky odkýva. Má rada optimistických ľudí. Prebehne cez mesto na parkovisko a sadá do auta. Predtým, ako naštartuje jej volá mama. Informuje ju, že sa dohodli s Andrejom, že odvedie malého do škôlky ona, pretože Andrej zaspal a už nestíha, musí utekať do práce. Pozýva ju na raňajky.
„Mami , inokedy,“ neprijíma Simona ponuku, hoci nerada. Raňajky s otcom a mamou miluje a aspoň dva - trikrát do roka si ich dopraje. Ocko po nich číta noviny a ona s mamou vždy niečo plánujú. Vie, že má skvelých rodičov. A našťastie, jej manžel si s nimi vychádza celkom dobre, oni s ním takisto. Nikdy im nezasahovali do života. A ona si s manželom za tie roky vybudovala celkom pekný vzťah. Je vlastne celkom šťastný človek, pomyslí si Simona, keď zaparkaje pred domom.
Vyberá poštu zo schránky a vchádza do haly.
„ Dnes si spravím pekné dopoludnie“, pomyslí si. Najprv si vypijem svoju rannú kávu a potom skúsim zavolať kaderníčke a budem drankať, aby ma zobrala ešte dnes. Niekedy sa jej to podarí. A potom by som mohla vyraziť na nejaké vianočné nákupy. Aspoň chytiť inšpiráciu.....
Už v pohodlnom župane sadá do kresla v hale a labužnícky usrkáva kávu. Nohy si vyloží na malú podnožku. Zbežne pozerá na poštu. Samé reklamné letáky, informačné noviny potravinových reťazcov, nejaké vianočné priania od spoločných známych. Simona urobí poriadok na stole, umyje si šálku a vyjde hore schodmi do Andrejovej pracovn.e.
Andrej chodí po sympóziách, a potom píše odborné články. Na stole má pracovný neporiadok, ale na to si už zvykla. Vchádza do spoločnej spálne, otvára okno a vyťahuje žalúzie.. Dlhé záslony sa pohýbu a izbou zaveje čerstvý vzduch. Nakoniec sa rozhodne, že hodí nejaké prádlo do práčky a začne sa hrabať v šatníku. Vyberie niekoľko Andrejových košieľ, nejaké svoje prádlo a vchádza do kúpeľne. Keď začne triediť prádlo a dávať ho do práčky, zrazu začuje kovový zvuk. Zohne sa a zdvihne kovový krúžok s dvoma kľučmi.
Drží ich v ruke a nechápavo na ne hľadí. Určite nevypadli z jej vecí, ale museli vypadnúť z nejakej Andrejovej košele. Pozerá na ne a rozmýšla: „ Od čoho tak možu byť?“.
Svoje a Andrejove kľuče totiž dôverne pozná a tieto ešte nikdy nevidela.
„ Zrejme si Andrej zabudol v košeli nejaké kľúče z práce,“ pomyslí si a zapne práčku. Kľúče položí do Andrejovej pracovne na stôl, nech ich zbadá. Keď sa na ne ešte raz pozrie, inštinktívne zacíti, že niečo tu nehrá. Prečo by si Andrej dával kĺuče do košele, keď v práci chodí v lekárskej rovnošate.
„Ale, načo zbytočne kombinujem“, pomyslí si. Rutinne zapne práčku a vytočí kaderníčkino číslo. O chvíľu na celú vec zabudne.
S. Nováková
Pekné čítanie
