Vianoce s rybárom

Vianoce bývajú u nás veselé. Musím však upozorniť, že manžel – technik – je veľmi zručný pri oprave navijakov a výrobe mušiek, ale domáce práce mu nejako nejdú od ruky. Asi ich považuje za nedôstojné športového rybára. Z rýb zje jedine prvého pstruha, posledného lipňa, vianočného kapra, údenú makrelu a sardinky.

Vianočného kapra chodí kupovať sám, pretože tomu najviac rozumie. Pred časom mu vadilo, že pri kadi s rybami bol terčom vtipkovania – kde má udicu a že ako rybár ide kúpiť kapra. Vyhlásil, že pôjde rybu chytiť sám. Pre istotu som kúpila mrazené filé.
Obyčajne sa u nás večeria o šiestej. Tento zvyk je ešte z doby, kedy deti boli malé a nemohli sa dočkať darčekov. Pretože mali otca radi a jeho rybárčenie chápali ako niečo posvätné, čo k nemu neodmysliteľne patrí.

Šiesta hodina a otca nikde. O siedmej už mali starosti, či sa mu niečo nestalo. O pol ôsmej sa vrátil šťastný a my s ním. Kapra nemal, ale krásnu šťuku. Ihneď som sa pustila do jej prípravy a spolu so šalátom sme začali slávnostnú večeru.
Ale ako sa hovorí : Nešťastie nechodí po horách, ale po rybároch. V krku mu zostala jedna uviaznutá kostička. Rýchlo volať lekára a tíšiť rybárove muky prikladaním studených obkladov na krk.

 Domov sa vrátil z ambulancie, kde si na vlastnom tele odskúšal, ako chutí peán, ktorým bolestivo vyťahuje rybám háčiky z tela až o tri hodiny. Rozprával tíško, ale my sme dobre rozumeli: „ Radšej kúpiť kapra, ako chytiť šťuku...“

 Janka, manželka rybára