Velikánske detské oči

Keď sestra vyzrela z ordinácie, v čakárni už mali iba jednu mamičku. Tmavšiu, s dieťatkom v akejsi deke. Nikdy predtým ju nevidela.
 „Poďte, nech sa páči," pokynula jej a žena nehlučne vkĺzla do ordinácie.
 Doktor Farský zdvihol zrak spod okuliarov. „Máte u nás kartu?"
„Nie, nedávno som sa prisťahovala." Pozerala nesmelo do zeme a zvierala dieťa v náručí.
„Čo mu je?"
 „Dcérka Janka, ráno som ju nevedela prebrať, nehýbe sa."
 „Preboha, ukážte!"
Doktor rozbalil deku a v nej našiel niečo, čo za tridsať rokov svojej lekárskej praxe nevidel. Nahé telíčko dievčatka, vlastne ani nie telíčko, iba kosti obtiahnuté kožou.

To telíčko malo vari päť kilogramov, bolo beznádejne studené a na chrbte malo tmavé podliatiny. Posmrtné škvrny. To dieťa bolo mŕtve najmenej osem hodín!
 „Ženská nešťastná, čo ste to porobili?"
 „Neviem," klopila zrak žena. „Večer som ju riadne nakŕmila, aj v noci som ju bola pozrieť ráno som ju nevedela prebrať, tak som prišla sem."
Do Farského vošiel jed, ktorý prekvapil aj jeho samého. "Neklamte, ženská! Veď je skoro poludnie! To decko možno bolo mŕtve už večer a vy idete až teraz? Sa nehanbíte? A kedy jedlo naposledy? Vy ste ho vyhladovali na smrť, nešťastnica jedna!"
 „Nevedela som kde tu je lekár," zašepkala ženská. Sestra štítivo zabalila tielko do deky a odniesla ho do vedľajšej miestnosti. Farský volal riaditeľa nemocnice, vysvetlil, o čo ide, a doporučil, aby zavolali aj políciu, že tu má pre nich klientku. „Sestra, zamknite dvere!" zavelil.
 Sestra na neho zdesene pozerala, lebo toho láskavého chlapa s nežnými rukami takého rozčúleného za tie roky nevidela. Okamžite počúvla. Farský sa vydýchal a sadol si za stôl. „Budem sa pýtať a vy budete odpovedať! Dajte mi občiansky preukaz. Máte nejaké papiere k tej dcérke?"
35-ročná Rómka Ilona Farkašová jednoduchou rečou, ale zrozumiteľne kládla slovo za slovom. Sem tam zamiešala maďarské slovo, ale tu na juhu Farský častejšie komunikoval v maďarčine aj bez jazykového zákona. Ponúkol jej, aby hovorila maďarsky. Nechcela. Kým prišli z patológie po tielko, vyrozumel, že Farkašová má tri deti. Teda mala. Dve staršie má z prvého manželstva. Potom sa rozviedla. Žila s jedným mužom, urobil jej decko a zmizol. Nemala z čoho žiť, tak sa nasťahovala sem, lebo tu býva jej sestra s mužom a deťmi. Pomáha jej, kým si nevybaví papiere na podporu. Farský zo zdrapov papierov, ktoré predložila, zistil, že to dievčatko malo takmer dva roky. Farský bol opäť v šoku, lebo hmotnosťou pripomínalo tielko trojmesačné bábo. Porobil si poriadok.
„Tie vaše dve deti žijú? Opýtal sa s hrozbou v hlase.
„Pán doktor," začala Farkašová, „ja sa riadne starám. Deti, aj Janku, som mala veľmi rada."
"To určite. Veď ste ju podľa všetkého trápili hladom."

 Zobrali ju policajti. Hneď podal trestné oznámenie pre podozrenie zo zapríčinenia smrti maloletej Janky Farkašovej.
Tak sa prípad ocitol na okresnom úrade vyšetrovania. Spis direktor pridelil mladému poručíkovi Dušanovi Radeckému.
 „Požiadaj o súdnu pitvu a podľa toho sa zariaď. A daj zákaz na pochovanie až do odvolania, bohvie, čo sa tam ukáže!" poručil mu šéf a poručík vykonal.
 „Pán riaditeľ, väzba?"
 Direktor zaváhal. „Má dve ďalšie decká. Riadne ju vypočuj, obviň ju a choď sa k nej domov pozrieť. Povedz jej, aby sa nevzďaľovala. Myslím si, že nezmizne."

Tak bola Jolana Farkašová vyšetrovaná na slobode. Správa súdneho znalca prišla k Radeckému až po štyroch dňoch. Bola dlhá a strašne zložitá. Keď si ju Radecký ako-tak preložil do slovenčiny, vysvitlo, že to dieťatko bolo chronicky podvyživené. Lekár objavil aj zápal pľúc ako reakciu na úplné zúboženie organizmu a sociálne zanedbanie. Vyslovil tiež podozrenie, že dieťa malo mozgovú obrnu, no príčinou smrti bolo vyhladovanie, ktoré muselo trvať týždne, možno mesiace. Jasným dôkazom hladu bola skutočnosť, že tenké črevo už javilo príznaky „samonatrávenia", to znamená, že kyselina pre úplnú absenciu potravy začala rozleptávať črevné steny. Radecký bol zdesený. Keď videl fotografie dievčaťa, mal pocit, že vidí zábery z koncentračného tábora. Najviac prekvapovalo, že Farkašová, i keď Rómka, robila na neho dobrý dojem svojou čistotou a upravenosťou. Nebol by o nej povedal, že dokáže hladom utýrať k smrti vlastné dieťa. Ešte väčší šok zažil, keď sa na druhý deň vybral s doktorom Farským a sociálnou pracovníčkou z odboru starostlivosti o deti, na návštevu k Farkašovej. Obe detváky - šesťročného chlapčeka a sedemročné dievčatko s velikánskymi čiernymi očami našli spokojné, čisté a nakŕmené. Bolo vidieť, že Farkašová ako matka robí pre svoje deti všetko, čo môže.
Plynul piaty deň od Jankinej smrti a Radecký tomu rozumel ešte menej ako predtým. Navrhol Farskému, aby išli spolu na pivo a doktor prijal. Asi dve hodiny preberali celú situáciu. Napokon sa zhodli v názore, že Farkašová z nejakých dôvodov nemala Janku rada. Venovala sa preto dvom starším a Janku zanedbala.
 „To nie je zanedbanie, veď to, čo urobila, vyzerá na pomalú vraždu!" rozohňoval sa Farský, ktorému tá ženská stále liezla do zubov. Pristihol sa, že na malú Janku často myslí. Koľko si to chúďa muselo vytrpieť! Radecký v hlave niečo mal a usiloval sa to použiť.
„Viete pán doktor," rozmýšľal nahlas, „možno máte pravdu, ale z nášho pohľadu je to zložitejšie. Ako jej mám dokázať, že to, čo robila, respektívne nerobila, malo racionálne jadro, teda že konala úmyselne a cieľavedomo dieťa viedla k smrti? Stačí, keď bude na súde tvrdiť, že to dieťa nechcelo jesť, ale ona robila všetko, čo mohla. Ako jej vyvrátite takúto obhajobu?"
Farský nespokojne krútil hlavou.
„Pozrite, vyžiadali sme si zdravotnú dokumentáciu z jej bývalého bydliska. Prakticky nič k nej nemali, ale zo dva razy bola s ňou na injekcii. Tu, čo píše tá doktorka, tak ju opakovane upozorňovala, že dieťa všestranne zaostáva vo vývoji a je v nebezpečenstve smrti, treba ju okamžite hospitalizovať. Farkašová sľúbila, ale dieťa do nemocnice nedala. Ale keď sa tá doktorka naštvala a oznámila všetko na sociálne, odtiaľ boli u nej, ale ani im neotvorila. Jasné, že sa bojí, či jej niečo nenašijete, ale overte si to, aj tak vám tieto papiere musím odstúpiť. Takže, nechcem sa vám pliesťdo remesla, ale tá ženská sa o Janku programovo nestarala. To nie je zanedbanie výživy, to je vražda a basta!" buchol do stola Farský.

Kým sa dojednali, takmer sa aj pohádali. Ale to už bolo piate či šieste pivo... Ráno, keď si Radecký vyvetral omámené mozgové závity, s potešením zistil, že si pamätá všetko, o čom sa včera s Farským rozprával. Vŕtalo mu to v hlave a po chvíli si začal blahorečiť, že nedal to zúbožené tielko pochovať. Áno, nariadi ešte jednu súdnu pitvu - kontrolný posudok. A to mu už nijaký súd nerozbije.

Poradil sa ešte so šéfom a potom zmenil kvalifikáciu obvinenia z nedbanlivostného konania na úmyselné ublíženie na zdraví so smrteľným následkom.

Tak aj bolo. Kontrolný posudok súdneho znalca v plnom rozsahu potvrdil stanovisko svojho kolegu. Neexistovala žiadna iná reálne príčina Jankinej smrti, iba silná podvýživa, ktorá nemala patologický charakter. Janka, skrátka, zomrela od hladu, tielko sa nedostatkom, respektíve úplnou absenciou stravy utrápilo až k smrti.

Prokurátor mal tiež názor, že ide skôr o vraždu. „Zmeň to, pán kolega," radil poručíkovi. „Naši jej vraždu, v najhoršom pôjdeme na tvoj variant. Tá ženská si to zaslúži..."

Farkašová dostala advokáta ex offo, z moci úradnej. Ale na prekvapenie snaživého, ktorý obžalobou poriadne potrápil. Dlho sa hádali. Napokon súd uznal argumenty prokurátora. Najviac zla si narobila sama Farkašová, keď priznala, že dieťa naozaj nemala rada, lebo bolo od narodenia „také neduživé", nuž si myslela, že „z toho aj tak nič nebude". To bola voda na prokurátorov mlyn.
„ Takže vy ste z tohto dôvodu úmyselne nedávali dieťaťu jesť, že sa to jednoducho nevyplatí?" hučal v sieni.
 Farkašová bola v klepci. Dostala jedenásť rokov. Žiaľ, jej dve deti rozšírili rady detvákov v domove a určite už nikdy potom nemali také veselé, velikánske oči, ako vtedy, keď ich Radecký prvýkrát uvidel.

ONDREJ ŠIMÚNY