Vášeň pre Bulharsko

Kto cestuje pravidelne k moru si zvyčajne obľúbi jednu krajinu, do ktorej sa rád vracia. Niekto miluje Chorvátsko a o inej krajine nechce ani počuť, iný má rád grécke ostrovy. Pre mňa je takouto krajinou Bulharsko. Keď prejde niekoľko rokov musím tam opäť ísť. Napriek tomu, že sa držím zásady – život človeka je príliš krátky na to, aby sme chodili na dovolenku na to isté miesto.

Takto premýšľam vo výške 11 km nad zemou v lietadle, ktoré letí smer Bulharsko. Pod nami je súvislá vrstva snehobielych oblakov a ja uvažujem ďalej. Prečo je to tak? Prečo mám rada Bulharsko? Veď more v Chorvátsku je stokrát krajšie a príroda – tá je pekná všade.. „Aha, už to viem, Bulharsko milujem pre dobrosrdečných ľudí, pre ich mentalitu – veľmi blízku tej našej a hlavne pre ich výnimočne chutnú a zdravú stravu. Takú nenájdem nikde inde.“ Z úvah ma preberie hukot motorov. Pristávame v Burgase a o chvíľu už nastupujeme do autobusu s názvom Slnečné pobrežie. Priznám sa, trocha s nevôľou. Nemám rada, ba až priam neznášam, veľké strediská plné hotelov a ľudí. Ale veci niekedy nevyjdú tak, ako chceme. Pozerám von oknom z autobusu a dumám – veď uvidíme, ako to dopadne. Krátky transfer a už sa „ťaháme“, ako vždy s obrovskou batožinou (čudujem sa, prečo je taká ťažká, keď tam mám len „pár vecí“…). Hneď ako vstúpim do priestorov hotela Bora bora na severe strediska, zabúdam na nevôľu a rozplývam sa nad krásne vysadenou záhradou plnou kvetov, atypickým bazénom, detským ihriskom či vírivkou. Príjemný personál, priestranná izba – hneď potláčajú moje obavy. „Tak tu nám bude dobre“ – vyhlásim a vybaľujem. Blízkosť mora, obchodov, autobusovej zastávky len utvrdzuje vo mne dobrý výber cestovnej kancelárie Hechter.

Písať vám, milí čitatelia, že na Slnečnom pobreží je dlhá 7 km pláž, sú tu stovky hotelov, obchodíkov, či diskoték, po stredisku chodí turistický vláčik a dajú sa tu robiť viaceré vodné športy, nebudem .Veď o tom ste už v Cestovateľovi viac krát čítali. Ja som sa rozhodla – „nenechať visieť topánky na klinci, ale skúsiť pobehať“ okolie Slnečného pobrežia. Mám to rada v štýle – jeden deň výlet, druhý deň oddych na pláži. Preto si radšej vždy volím cestovať miestnymi spojmi.. Na Slnečnom pobreží nie je problém cestovať autobusmi na ktorúkoľvek stranu. Vždy sa smejem nad ich socialistickým (nech mi prepáčia) predajom lístkov, prostredníctvom sprievodkyne. Obdivujem ich, ako sa preplneným autobusom predierajú a predávajú. Sú to veľmi energické ženy. Nie raz sme zažili, ako neposlušných cestujúcich priam „vyhodili za golier z autobusu“. Človek v linkovom autobuse uvidí a počuje všeličo a to sa mi na tom práve páči.

Sveti Vlas – malý a milý

Už doma som si naň robila zálusk. Sveti Vlas je malé stredisko na úpätí pohoria Stara Planina. Zo stanovišťa Helena na severe Slnečného pobrežia je to niekoľko zastávok v cene lístka jeden Leva. Autobus zachádza najprv na malé námestíčko a potom sa vracia a ide cez celé stredisko na konečnú, kde vystupujeme. Hneď nás upúta turistický panel s vyznačenými trasami. „Hurá“ – najbližšie sa pôjdeme pozrieť aj do hôr. Prejdeme cez cestu a popri peknom kostolíku a amfiteátri zídeme do prístavu. Tam sa trocha rozhliadneme. Schádzame k pláži za prístavom. Je pokojná, nepreplnená ľuďmi. Vidíme z nej celé stredisko, ktoré je postavené s veľkým citom. Výška hotelov je približne rovnaká, pripomína mi to štýl bulharských kláštorov. Nie ako na Slnečnom pobreží plnom „vežiakových hotelov“. Na pláži ostávame celý deň a popoludní ideme peši cez jachtársky prístav až k malému námestíčku. Cestou míňame obchodíky, reštaurácie, zmenárne. Po obede čakáme na námestí pri fontáne na autobus a sľubujeme si, že sa sem ešte vrátime.

O dva dni si obúvame botasky, do batohu pribalíme jedlo a pitie a ideme objavovať Staru Planinu. Vystupujeme na nám už známom námestí, kde je tiež panel s trasami. Šípka, kadiaľ sa z tohto bodu vydať však chýba. A tak len dedukujeme a ideme. Cestou sa opýtame domáceho, kadiaľ vedú turistické trasy. Ten nás nasmeruje. Spočiatku sa nám zdá, že akási značka je tam, aj lavičky vedľa trasy sa objavujú i chodník je upravený. Cestu nám spríjemňujú pestrofarebné motýle, nad hlavami nám preletujú ďatle a sýkorky. Avšak po hodinovom stúpaní do kopca sa chodník stratí v hustom lese. Skúsime nájsť pokračovanie viacerými smermi, ale nepodarí sa, tak sa radšej vraciame späť. Cestou ešte podrobnejšie sledujeme prírodu. Odfotografujeme sa na pamiatku, pokocháme sa peknými výhľadmi na Slnečné pobrežie a schádzame opäť na námestíčko, kde pred panelom uvažujeme kde sme sa asi dostali.. Výlet bol príjemný, ale tým, ktorí sa sem vyberú, odporúčam opýtať sa miestnych hneď pri paneli, kde treba priamo ukázať, kam chcete ísť.

Sveti Vlas vrelo odporúčam na návštevu. Je to jedno malé a milé stredisko, s veľmi dobrým ovzduším-zmes horského a morského vzduchu. Dá sa tu i dobre nakúpiť, predavači sú veľmi kamarátski, radi sa s vami o všeličom porozprávajú. A ešte jedna drobnosť. Hocikde v mestečku sú na uliciach automaty s kávou.

OBZOR – stredisko s krásnou plážou

Tentoraz musíme od stanovišťa Helena zájsť o jednu zastávku ďalej do mesta na autobus č.33 – smer Varna. Do Varny je to 60 km a autobus stojí desať Leva. Do Obzoru je to asi 30 km za päť Leva. Autobus ide krížom cez pohorie Stará Planina, dedinku Banja do Obzoru. Keď vystúpime, víta nás prebúdzajúce sa stredisko Obzor. Predavači so suvenírmi umývajú chodníky a vykladajú tovar. Zo stánku opodiaľ rozvoniava sladké aj slané pečivo. Čašníci v reštauráciách vykladajú na ulicu stojany s menu. S úžasom zisťujeme, že ceny sú i o tretinu nižšie, ako na Slnečnom pobreží. Zastavíme sa i v potravinách, kde majú pestrý výber polotovarov, hlavne bulharských špecialít. Cez miestny park s fontánkami, lavičkami a pekne vysadenými kvetmi sa dostaneme až k moru. Dlhá pláž s pieskom pomiešaným s malými mušličkami, láka prehŕňať sa a hľadať tie najkrajšie. Po kúpeli sa ideme prejsť.

Neďaleko objavujeme malú rezerváciu, hneď pri brehu mora. Malé duny z piesku a jazierka, na ktorých plávajú vtáky, sú chránené. Upozorňuje na to tabuľa. Vyberieme sa i opačným smerom, po dlhej pláži, vedľa ktorej sú stánky s občerstvením, medzi iným i s malými pečenými rybičkami Caca, ktoré na Slnečnom pobreží už takmer nepredávajú. Naobedujeme sa v štýlovej reštaurácii, kde cena za jedlo sa nám zdá až smiešne nízka. Ešte si posedíme na káve u Flinstonovcov s kamenným sedením a atypickou výzdobou, zastavíme sa pri peknej fontáne, prezrieme si zvyšky Jupiterovho chrámu a odchádzame na autobus do Slnečného pobrežia. Po pokojne strávenom dni v stredisku Obzor sa nám večer vôbec nechce ísť na korzo medzi tisíce turistov na Slnečnom pobreží a radšej sa vyberieme opačným smerom – chodníkom popri mori smer Sveti Vlas, kde je menšia reštaurácia hneď nad morom. Pri chrumkavom bulharskom šaláte a zapadajúcom slnku si v duchu premietame zážitky z dňa a „kujeme plány na zvyšok dovolenky“.

Nesebar po daždi

Ráno sa zobúdzame do zamračeného dňa. Tentoraz neraňajkujeme na terase pri bazéne, ale dnu – veď výdatne prší. Dopoludňajší čas si krátim „surfovaním na nete“ a prípravou na najveľkolepejší výlet našej dovolenky. Keďže pred obedom dážď ustal, rozhodujeme sa, že ideme do Nesebaru, keďže na kúpanie to ešte stále nie je. To však bola osudná chyba, tento nápad dostali asi všetci turisti na Slnečnom pobreží. Autobusy smer Nesebar sú preplnené a mestečko „praská vo švíkoch“. Navyše je tam prehliadka historických vozidiel, takže i miestnych je tu o čosi viac, ako obyčajne. Vyhľadávame si bočné ulice s obchodíkmi a reštauráciami, kde je o čosi tichšie. Celkovo z Nesebaru máme dojem, akoby to bol jeden obrovský obchod so suvenírmi. Ale na druhej strane, dajú sa tu kúpiť ozaj pekné „kúsky“. Napriek záľahe turistov konštatujeme, že je to krásne mestečko a nenavštíviť ho by bolo priam barbarstvo.

Čerešnička na torte – Mys Emine

V bedekri v časopise Cestovateľ som si prečítala o myse Emine s majákom a meteorologickou stanicou týčiacom sa nad morom. Vtedy som dostala chuť, uvidieť to na vlastné oči. Nasadáme preto opäť na autobus číslo 33., lístok si však pýtame na zastávku Emona, ktorá je niekoľko minút cesty autobusom za dedinkou Banja. Prvý dvojkilometrový úsek našej túry vedie cez staré spustnuté vinohrady. Ako kráčame, zbadáme neďaleko cesty pásť sa statného diviaka. V nemom úžase a s rešpektom kráčame pomaly ďalej. Prichádzame ku križovatke, kde jedna cesta vedie na pláž Baja v maličkej osade Irakli a druhá cesta už stúpa do dedinky Emona. Cestou nás obchádzajú autá, takže konštatujeme, že si nejaké stopneme a nebudeme musieť tých šesť kilometrov šľapať peši. Nepodarilo sa, všetci išli na pláž a do dedinky Emona nás tak akurát predbiehal fekálny voz. Cesta do Emony – to je jedna hrôza. V živote sme horšiu cestu nevideli – asfalt totálne zničený, vymyté jarky od prívalových dažďov. Aj keď cesta nie je zaujímavá, keďže väčšinou ideme cez les v mysli blahorečím, že sme si nepožičali auto. Po takmer dvojhodinovej ceste sa pred nami otvorí panoráma podhorskej dedinky Emona a v diaľke nad morom zhliadneme i môj vysnívaný mys Emine s majákom. Ako sa fotím pri veľkom drevenom vlkovi sadne si ku mne prítulný psík, ktorý už od nás neodíde a sprevádza nás všade, respektíve ukazuje cestu. Úplne k majáku sa nedá dostať- je to chránený vojenský priestor. Ale aj tak tie výhľady, strmé zrázy – boli úchvatné. V niektorých momentoch sa i trochu bojím, o seba, o manžela i o nášho nového kamaráta psíka, ktorý bravúrne poskakuje po kraji zrázov.

A keď sa už nasýtime pohľadov, sadáme si do tieňa a obedujeme. Psík obďaleč pokorne čaká, čo mu dáme. Potom sa už pomaly vyberieme na potulky do dedinky Emona – rodiska tráckeho kráľa. Z miestnej country krčmičky práve odchádza veľká skupina turistov. Dobre nám padne dúšok studeného pivka. Čašníčka sa opýta,odkiaľ sme a podľa toho „urobí“ cenu – 1 Leva za pivo. Pýtame sa na ďalšie možnosti v tejto dedinke. Je tu vraj ešte jedna reštaurácia, ale keďže máme toho v pláne viac, už ju nehľadáme, ale po krátkej prechádzke dedinou sa vraciame späť. Za nami zbadáme auto a preto si stopneme. Mladá bulharská rodinka nám ochotne zastaví. Pri spiatočnej ceste si ešte viac uvedomujeme, v akom zlom stave je táto cesta. Bulharský šofér kľučkuje pomedzi výmole a jamy. Nakoniec sa necháme vysadiť pri pláži Baja v dedinke Irakli. Toto miesto je priam rozprávka. Je to pláž, kde sa chodia kúpať miestni. A vraj ju ekológovia bránia, ako sa len dá, aby ju nezastavali hotelmi a množstvom reštaurácií. Najesť, napiť či požičať si ležadlo so slnečníkmi sa tu dá, ale všetko s mierou. Aj voda v mori je akási iná ako na Slnečnom pobreží. Čistučká, teplulinká, príjemné vlnky ľahučko nadnášajú, von sa z nej vôbec nechce ísť. Po dlhom kúpeli však musíme vyjsť, lebo hodiny sú neúprosné. Cestou si stopneme ďalšie auto. So stopom v Bulharsku nie je problém, len treba zdvihnúť ruku, bez toho vám autá nezastanú. Zastavuje nám sympatický starší Bulhar. Auto za chvíľu dosť prudko brzdí, to nám krížom cez cestu prechádza diviak. Smejeme sa, že je to asi ten ktorého sme videli ráno. Jednoznačne vidieť tu diviaka nie je nič zvláštne. Bulhar nás odvezie do dedinky Banja, kde býva. Nám to vyhovuje, veď odtiaľ je to na Slnečné pobrežie už len jedna zastávka autobusom. A keďže je podvečer a my sme hladní, vchádzame v Banji do akéhosi miestneho motorestu. Prázdna reštaurácia neveští nič dobré. Opak bol pravdou. Pestrý jedálny lístok, chutné jedlo, o cenách ani nehovoriac. Tá večera dala správnu bodku za našim výletom. Tento deň môj mozog zapisuje do pamäti ako jedinečný a nezabudnuteľný.

Posledný deň už len leňošíme na Slnečnom pobreží. Manžel lúšti zostávajúce krížovky a ja dokupujem darčeky – voňavú kozmetiku z levandule či chutné bulharské keksíky. A keďže je september a končí sezóna vyberiem sa ešte do obchodov na zľavy. Večer sa už zvŕtam pred manželom v nových šatách a teším sa, ako som dobre nakúpila. Sú ľahké ešte ich do kufra vmestím

Naša dovolenka na Slnečnom pobreží bola krásna, aj keď (dovolím si tvrdiť) i vďaka tomu, že sme ju neprežili celú na Slnečnom pobreží.

A. Páričková