Už ma nebaví byť sama

Keď sa dívam na zamilované dvojice, je mi do plaču. Tak veľmi by som chcela niekoho aj ja pre seba. Niekoho s kým by som trávila voľné chvíle, delila sa o radosť i starosť. Ale nikdy to nebude možné. Krívam.

Tento rok oslávim 26. narodeniny a ešte som priateľa nemala. Zdraví chlapci by ma za priateľku asi ani nechceli. Mnohí mi síce tvrdili, že im to neprekáža, ale ja tomu neverím. Keď už som tomu niekedy išla uveriť, vzápätí nastala situácia, ktorá ma z môjho sna rýchlo prebrala.

Pri kamarátovi Marcelovi, ktorý mi začínal dvoriť, stačilo, keď sme nestihli dobehnúť na autobus. Možno je to niekomu smiešne, ale mne bolo do plaču. Znervóznel z toho a mne viac nebolo treba. Otočila som sa a odišla. Vyvolával mi a ospravedlňoval sa, ale ja som to neakceptovala. Podobne to bolo aj s Tiborom. Tiež mi začal nadbiehať, začali sme sa ako kamaráti stretávať, kým sme na jednej prechádzke nestretli Tiborovho spolužiaka, ktorý sa akurát ženil. Volal nás na zákusky dovnútra, a tak sme šli, na to nás vtiahli do tancujúceho kruhu. Vybehla som odtiaľ s plačom a Tibora už nikdy nechcela vidieť. Prišiel za mnou niekoľkokrát, presviedčal ma, že to bola náhoda, ale nenechala som sa obmäkčiť.

Je ťažké uveriť tomu, že vás môže mať niekto rád aj s hendikepom. Ako si môžem byť istá, že sa mi niekto nechce len vysmiať, zneužiť moju ustráchanosť a obavy? Videla som vo filme, ako partia chlapcov uzavrela stávku, že jeden z nich oblbne naivné, hendikepované dievča. To bolo potom rehotu. Stále to mám pred očami a striehnem, či sa v mojom okolí neodohráva čosi podobné. Minule som stretla človeka, ktorý sa venuje rozvoju duchovných síl. Povedal mi, že problém nie je s tým, že krívam, ale s tým ako sa na to dívam. Nerozumela som mu celkom. Ktovie, možno aj on sa stavil...

Agáta Galisová