Unavená zo života...

Sama seba sa pýtam, kde sa podela tá bojovníčka, ktorá vo mne vždy bola? Kde je tá žena, ktorej mnohokrát podrazili kolená, no ona vždy dokázala vstať a bojovať? Kam sa podel môj optimizmus?
Tridsiatka je už za mnou. Ešte prednedávnom som bola zmierená s tým, že ostanem sama. Každý chlap, ktorého som stretla, bol buď veľmi zakomplexovaný alebo nevedel, čo chcel. Tak som to nechala plávať, hoci moja túžba po rodine bola veľká. Pamätám si, ako som premýšľala nad tým, keby som si musela vybrať: ostať navždy sama alebo smrť? Vybrala by som si to druhé, pretože bez vlastnej rodiny si svoje fungovanie predstaviť neviem.

Potom prišiel do môjho života ON. Vždy som si hovorila, že v meste, kde žijem, toho pravého určite nestretnem. Stretla som. Teda, lepšie povedané, on si našiel mňa. Nemohla som uveriť, boli sme skoro susedia. No nikdy predtým sme sa nevideli. Je tým najlepším, čo ma v živote stretlo a nepochybujem o tom, že tým pravým.

Ľúbim ho z celého srdca. Neviem si predstaviť, ako by som na tom bola teraz, keby nebol so mnou. Dokonale načasované... Som šťastná, no napriek tomu cítim únavu. Únavu zo života. Akoby na mňa doľahli všetky ťažké veci, ktoré som zažila predtým. Moja minulosť, neustále riešenie toho, či a ako to finančne zvládnem do ďalšieho mesiaca, pretože som istý čas žila sama. Keď si na to spomínam, nebolo to ľahké, ale bola to dobrá životná lekcia. Čo však viem určite, už to nikdy nechcem zažiť. Navyše mám prácu, v ktorej mi zaplatia iba za to, čo urobím. Niekedy mám pocit, že už zo seba nič nedostanem. Potrebovala by som vypnúť. Aspoň na mesiac. Nepamätám, kedy som mala viac dní voľna. No realita nepustí.

Najradšej by som celý deň prespala. Stratila som elán, chuť žiť naplno a tešiť sa. Stále dokola si hovorím, že by som mala byť šťastná a vďačná. Dennodenne si vymenúvam všetko, čo je v mojom živote vzácne. Zaberie to na chvíľu a potom som opäť tam, kde som bola. Nevládzem a sama seba sa pýtam, kde sa stratil môj optimizmus a vďačnosť aj za tú najmenšiu maličkosť? Vrátia sa? Snáď je toto obdobie iba nejakou osobnou krízou, ktorá prejde. Dôsledkom minulosti. Už nemám silu čokoľvek riešiť. Nechávam život i veci plynúť. Čo však viem určite, ON je tým najväčším pokladom v mojom živote a verím, že čoskoro pribudne aj ďalší. Veď už je najvyšší čas stať sa mamou. Starať sa o drobného človiečika, ktorý si bez nás neporadí. Ale ako som napísala, nech sa stane, ako sa má. Už neraz som sa v živote presvedčila o tom, že načasovanie TOHO, ktorý je hore, je dokonalé.

Karin