Účel svätí prostriedky

Prípad najznámejšieho nájomného vraha v službách mafie.

Jedinečná kniha o mafii prináša zmes psychotrileru a literatúry faktu, na ktorú nezabudnete. Preniknite do sveta amerických gangsterov, ktorý vám ukáže, ako to v skutočnosti chodí v temných zákutiach podsvetia.

„Vraj maľuješ domy.“
Tak zneli prvé slová, ktorými Jimmy Hoffa oslovil Franka Sheerana. Medzi zasvätenými táto veta neodkazuje na farbu, ale na krv, ktorou nájomní vrahovia „vymaľujú“ domy svojich obetí. Sheeran, známy aj ako Ír, vybavil pre zlovestného gangstera Russella Bufalina a svojho kamaráta Hoffu až dvadsaťpäť objednávok tohto druhu.
Ír je strhujúci príbeh, ktorý sa stal klasikou kriminálnej literatúry. Fascinujúce čítanie, od ktorého sa nedá odtrhnúť. A čo je najdôležitejšie, všetko je pravda, tvrdí detektív Joseph Coffey z newyorskej polície.

Dr. Michael Baden, bývalý hlavný lekár mesta New York, zasa dodáva, že „Sheeranovo priznanie o zavraždení Hoffu a spôsob, akým skutok vykonal, potvrdzujú forenzné dôkazy. Možno ho preto považovať za hodnoverné vyriešenie záhady o Hoffovom zmiznutí.“
Neprehliadnite spomienky nájomného vraha Franka Sheerana, ktorý sa na sklonku svojho života rozhodol „vyspovedať“.

Začítajte sa do úryvku z knihy Ír:

„Na to nebudú mať gule“
Poprosil som svojho šéfa Russella „McGeeho“ Bufalina o dovolenie zatelefonovať Jimmymu do jeho chaty pri jazere. Mal som mierovú misiu. V tom čase bolo jedinou mojou úlohou ochrániť pred tým Jimmyho. S Jimmym som sa spojil v nedeľu poobede 27. júla 1975. V stredu 30. júla Jimmy zmizol. Žiaľ, ako my hovoríme, odišiel do Austrálie – tam dole. Môj priateľ mi bude chýbať, až kým sa jedného dňa opäť nestretneme. Jimmymu som do jeho chaty pri jazere Orion neďaleko Detroitu telefonoval z vlastného telefónu zo svojho bytu vo Filadelfii. Ak by som bol v nedeľu na akcii, volal by som z telefónnej búdky. Keby som na dôležité hovory používal vlastný telefón, neprežil by som tak dlho.
Nie som mechom udretý. Čosi v tej hlave mám. Stál som v kuchyni pri telefóne s kruhovým číselníkom pripevnenom na stene, a skôr ako som vykrútil číslo, ktoré som poznal naspamäť, chvíľu som premýšľal, čo Jimmymu poviem. Za tie roky odborových rokovaní som sa naučil, že skôr ako otvorím ústa, je najlepšie pripraviť si v hlave, čo budem hovoriť. Navyše to nemal byť jednoduchý rozhovor. Keď Jimmyho v roku 1971 na základe Nixonovej prezidentskej amnestie pustili z basy a začal sa opäť usilovať o svoje miesto prezidenta Teamsters, nebolo s ním reči. Tak to niekedy býva u chlapov, ktorí sa prvý raz dostanú von. Prestal si dávať pozor na jazyk – v rádiu, v novinách, v televízii. Zakaždým, keď otvoril ústa, povedal niečo o tom, ako tú mafiánsku bandu odhalí a vyženie ju z odborov. Dokonca vyhlásil, že jej zabráni používať peniaze z penzijného fondu. Niektorým ľuďom sa určite nepáčilo, keď počuli, že keby sa dostal späť, ich zlatá žila by vyschla. Z Jimmyho strany však išlo prinajlepšom o pokrytectvo, lebo práve on tú takzvanú mafiánsku bandu priviedol do odborov a penzijného fondu. Jimmy ma dostal do odborov cez Russella. Mal som preto veľmi dobrý dôvod obávať sa o svojho priateľa.