Tvrdo vybojované víťazstvo

Mladícka nerozvážnosť dokáže spôsobiť mnohé tragické chvíle. Je na policajtoch, aby potom posúdili, či išlo o nešťastnú náhodu, zlý úmysel alebo iba nepriaznivú zhodu okolností. Taký príbeh sa stal aj v jednom východoslovenskom meste. Na jeho konci je smrť mladého chlapca a výčitky svedomia...

Ján Husár bol taký pätnásťročný fagan. Očami dospelých by sa dalo povedať, že mal komplikované detstvo, pretože matka ho opustila, keď mal tri roky a viac ju nikdy nevidel. Ostal s otcom, ten však ako murár chodil na týždňovky, a tak starostlivosť o syna zveril svojim rodičom vo Vieske. Tí sa o vnuka s láskou starali, Janko vo Vieske chodil i do základnej školy a otca vídal pomerne málo, pretože bol buď na múračkách, alebo sa venoval svojej novej manželke. Bývali v okresnom meste a mali už aj syna. Takže s otcom sa stretol približne raz za mesiac, keď rodičom priniesol peniaze, aby mali z čoho Janka živiť. Chlapec to takto podľa dedka nebol zlý, ibaže bol veľmi neposedný a čím bol väčší, tým viac prerastal starým rodičom cez hlavu. Babka sa otcovi začala ponosovať, že už nevládzu a zomrela akurát vtedy, keď Janko síce nie s veľkou slávou, predsa však skončil základnú školu.

Po pohrebe sa tak vo Vieske stretli tri generácie mužov - Husárovcov. Otec mladého Janka nemal veľmi na výber. Sám videl, že nemôže už chlapca nechať v opatere starého otca, ten už mal dosť starostí sám so sebou. Rozhodol teda, že Janka si vezme k sebe. Dúfal iba, že dedko bude schopný starať sa ešte sám o seba a že chlapca jeho nová žena prijme ako svojho. Vedel však, že to nebude jednoduché, byt bol malý aj pre nich troch, nieto pre štyroch. Nuž ale čo má robiť? Rozlúčil sa teda s otcom a chlapca ubytoval u seba, v panelákovom dvojizbovom byte. Žena Marta naozaj nebola nadšená, ale usilovala sa byť nevlastnému synovi dobrou gazdinou i staršou kamarátkou.

Janko nastúpil na stavebné učilište a rýchlo objavoval čaro mesta. V porovnaní s Vieskou to bol predsa len iný život - mnoho obchodov, lákavých možností na zábavu, diskotéky, pivárne... Mal akurát pätnásť a otvoril sa mu svet. Rýchlo si získal kamarátov. Najčastejšie bol s Ferom Mravíkom, spolužiakom. Zaujímali sa o zbrane, karate, kick -box. O baby ešte veľmi nie, akurát si pozreli pár porno - časopisov a začínali s fajčením. Obaja si zo zarobených peňazí kúpili parádne vystreľovacie nože a von sa bez nich ani nepohli. Často si ukazovali, ako sa s nožom bojuje, skúšali, čo odpozerali na videu v akčných filmoch, cvičením sa usilovali získať nejaké to svalstvo na tenké paže. Skrátka, správali sa tak ako stovky im podobných pubertiakov v nebezpečnom veku na prahu medzi detstvom a dospievaním.

V jeden májový deň prišli spolu zo školy priamo do Jankovho nového príbytku.Ten vedel, že nikto nebude doma, pretože otec bol ako vždy na múračke a macocha so synom išli na dva dni k ťažko chorej matke na vidiek. A tak Janka čakalo v chladničke všetko nevyhnutné.
Sláva, mali byt sami pre seba! Pravda, pre Fera nejaké to ponocovanie neprichádzalo do úvahy, mal prísneho otca, ktorý pri výchove rád používal aj svoje vypracované ruky. Takže - o šiestej musí byť doma. Usadili sa v izbe, zapálili si a listovali v akomsi americkom časopise o sebaobrane. Textu veľmi nerozumeli, ale boli tu fotografie s ukážkami prvkov sebaobrany proti útoku nožom i pri vzájomnom súboji dvoch mužov s nožmi. To bolo ono! Zobrali svoje "vystreľovačky" a skúšali v praxi hmaty a chvaty podľa obrázkov. Z ukážok sa čoskoro vyvinul riadny súboj "na nože". Naznačovali útoky, uhýbali, odrážali od seba lesklé čepele. "Boj" sa presunul z izby do kuchyne a potom do úzkej predsiene. Tu sa ukázala jedna z Jankových povahových čŕt. Nerád prehrával, keď niečo robil, robil to so zápalom a s plným nasadením síl. Tak aj v tomto súboji Fero čoraz s väčšími problémami uhýbal pred Jankovými útokmi a pomaly ustupoval až ku vchodovým dverám od bytu. Pokúsil sa uniknúť späť do kúpelne. Avšak v tej chvíli, keď už nemal kde uhnúť, pretože za ním bola stena, Jano prudko vyrazil pravačkou, zvierajúcou rukoväť obojstranne dobre nabrúsenej dýky. Fero prudko vzdychol a chytil si rukou miesto pod lávou prsnou bradavkou. "Ty si ma pichol!" povedal.

Z rany sa začala valiť krv. Jano pustil nôž a kamaráta rýchlo odviedol do kúpelne, aby krv nezašpinila koberec v predsieni. Z lekárničky rýchlo vytiahol akýsi obväz, Fero si stiahol krvavú košeľu. Krvácanie neprestávalo.
"Riadne si to pritlač, to prejde!" radil mu Jano a Fero, jojkajúc od bolesti, stál nad vaňou, pritláčal si gázový tampón na ranu a tiekla z neho krv.

"Choď po lekára!" prosil Fero, veľmi rýchlo však slabol a o malú chvíľu sa pred očami zdeseného Janka zosunul na zem. Už nehovoril, jeho dych sa menil na sýpavé chrčanie a v rane sa tvorili bublinky vdychovaného vzduchu.

Jano v panike vybehol z domu. Vôbec nevedel, čo má robiť. Napokon sa rozbehol do nemocnice a na vrátnici kričal, že mu kamarát doma nabehol na nôž a potrebuje rýchlu pomoc. Ktorási lekárka neváhala, sadla do vlastného auta a uháňali späť do bytu.
Ferovi Mravíkovi nebolo pomoci.
Bol mŕtvy, rana mierila priamo do srdca. Nepomohol by ani rýchly zdravotnícky zásah. Lekárka z bytu zavolala do nemocnice, oznámila, čo sa stalo a po príjazde sanitky zatelefonovala aj na políciu.

Ešte skôr, ako prišli policajti, Jano Husár dostal strašnú bitku od Ferovho otca, ktorý sa bohvie odkiaľ dozvedel, čo sa stalo a prišiel na miesto tragédie. Osádka sanitky nedokázala zabrániť surovému útoku od žiaľu zdiveného otca. A tak museli Jana najprv odviesť do nemocnice, aby mu ošetrili krvácajúce obočie a ďalšie rany, ktoré utŕžil. Tam si ho aj vyzdvihli policajti.

Výsluchu sa ujal vyšetrovateľ major Vido. Starší, skúsený človek. Sám už mal dvoch dospelých synov a keď videl roztraseného, dobitého a usmokleného Janka, nevedel, či sa má na neho hnevať alebo ho poľutovať. Janko presne popísal, čo sa vlastne stalo. Ale tvrdil, že Fero mu vlastne na nôž nabehol, pretože Jano mal natiahnutú pažu a tak nepichol on, ale pri protiútoku sa vlastne Fero napichol na jeho nastavený nôž.

Vido nemal dôvod neveriť mu až do chvíle, keď dostal správu z pitvy. Podľa súdneho znalca je verzia, ktorú predložil ten mladíček vyšetrovateľovi, nepravdepodobná, až nereálna. Rana totiž bola vedená zvrchu dole pod uhlom asi dvadsať stupňov a úder bol vedený veľkou silou, pretože predložená dýka má dĺžku čepele osem centimetrov, rana však mala viac ako deväť. Takže je nemožné, aby sa Fero tak prudko napichol na nastavený nôž. Podľa súdneho znalca to muselo byť opačne - svedčí o tom predovšetkým uhol bodného kanála, ktorý dokazuje úder vedený prudko mierne zvrchu dole.

Vido sa toto všetko pokúsil v najbližších dňoch Husárovi vysvetliť. Ale Janko bol tvrdá palica. Ustavične mlel svoje kol do kola, že on nikoho nepichol, iba sa hrali a Mravik mu na nôž nabehol. Vido namietal a urobil aj rekonštrukčný pokus, kde mal Husár ukázať, ako sa to jeho kamarát napichol na nôž. Dostal k tomu drevený nôž a Ján Husár predviedol celú akciu s takou razanciou, že "figuranta", teda V-dovho kolegu skoro preklal aj tým dreveným nožom. Nebyť koženej vesty, ktorú mal figurant na sebe, ktožehovie... Fafrnkovi preto radšej zobrali aj drevený nôž a figurant ľutoval, že sa dal Vidovi nahovoriť, pretože ten darebák mu hrotom dreveného noža poškodil jeho parádnu koženú vestu! Nebezpečný mladík!

Vido sa napriek tragédii okolností nezdržal zlomyseľného úsmevu.

"Tak vidíš, Janko, teraz si ukázal, ako to bolo!"
 Husár si to uvedomoval. "Keby som bol hneď povedal, ako to bolo, tak by ste si mysleli, že som to urobil naschvál. Ale ja som ho predsa nechcel zabiť, iba sme sa hrali! Veď mi to bol kamarát!"

Vido dlho o tomto prípade rozmýšľal. Samozrejme, že chlapca, vekovo blízkeho maloletosti, poslal na psychiatrické vyšetrenia. Sám v sebe mal totiž pochybnosti, ako tento prípad kvalifikovať. Bola to nešťastná náhoda alebo úmysel? Nedalo sa predpokladať, že Janko začal súboj s cieľom usmrtiť svojho kamaráta. A nedalo sa tiež predpokladať že ten tragický útok nožom bol myslený vážne. Jednoducho, Fero sa mal uhnúť, ako sa možno uhol desaťkrát predtým, ale on to neurobil, pretože už nemal kde, za ním bola stena. A to si Ján Husár v zápale boja neuvedomil, nožom prudko zaútočil na životne dôležitú oblasť ľudského tela a spôsobil kamarátovi smrteľné zranenie. Viniť ho, neviniť?

Vido si napokon povedal, že od toho je súd. Nech sa senát potrápi! Poslal tam Jána Husára s obvinením z ublíženia na zdravíš následkom smrti a so psychiatrickým posudkom, podľa ktorého je Janko normálne vyvinutý, jeho povahové črty však svedčia o istom "predátorstve" v kolektíve a sklone k agresivite, čo však môže byt spôsobené aj slabšou citovou výchovou u starých rodičov.

Súd sa veru tiež potrápil. Do istej miery im chlapca bolo ľúto. Nuž ale paragrafy trestného zákona s touto alternatívou veľmi nepočítajú, a tak urobili, čo sa urobiť dalo - "išli" na spodnú hranicu trestnej sadzby, čo znamenalo, že z ústavu pre mladistvých vyjde Janko akurát po dovŕšení veku dospelosti. S týmto trestom sa napokon uspokojili aj obaja otcovia.

ONDREJ ŠIMÚNY