Tu a teraz

Nedávno som sa opäť dostala do začarovaného kruhu rozpitvávania minulosti a trápenia sa nad budúcnosťou. Vyčítala som si, čo som v minulosti neurobila celkom správne. Veď to poznáte. „Keby bolo keby, tak...“ Potom prišli chvíle, keď som riešila, ako to bude s mojou prácou, či všetko pôjde tak, ako to je teraz. Čo urobím, ak sa niečo pokazí? Vyjde nám septembrová dovolenka tak, ako chceme? Dokonca mi napadlo, či vôbec budem niekedy mamou a ktovie, čo bude o niekoľko rokov... Tak to so mnou išlo niekoľko dní. Bola som nervózna, nesústredená a dokonca prišli problémy so spánkom.

Potom som si snáď po tisíci raz povedala, že žiť takto, je hlúposť. Minulosť sa zmeniť nedá a jediné, čo môžem urobiť, poučiť sa z nej. Budúcnosť je ďaleko a človek nikdy nevie, či sa vôbec dožije ďalšieho dňa. Tak som si začala opäť pripomínať jedno z tajomstiev šťastného života: TU a TERAZ. Moje odhodlanie umocnil aj známy Dalajlámov výrok, ktorým odpovedal na otázku, čo ho najviac prekvapuje na ľuďoch: „Ľudia. Pretože obetujú zdravie, aby zarobili peniaze. Potom obetujú peniaze, aby znovu získali zdravie. Potom sa tak znepokojujú budúcnosťou, že si neužívajú prítomnosť, a tak nežijú ani v prítomnosti, ani v budúcnosti. Ľudia žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť, a potom zomrú bez toho, aby predtým žili.“

Snažím sa zo všetkých síl
Musím povedať, že vo svojom odhodlaní pokračujem. Je to síce iba niekoľko dní, ale som spokojnejšia. Aj keď sa moja myseľ vracia do minulosti, alebo sa objavia otázniky budúcnosti, nevšímam si ich. Teda som zmenila stratégiu. Snažím sa žiť každý deň naplno. Robiť svoju prácu, ako najlepšie viem a ďalej sa vzdelávať. Veď to je najlepší spôsob, ako sa pohnúť ďalej. Veď láska a úsilie, ktoré človek do vecí dáva, sa vždy vrátia. Do každého jedla, ktoré varím, dávam lásku a pripravujem ho s chuťou a nie preto, že musím. Snažím sa tráviť čo najviac času s partnerom a byť mu oporou. Vychutnávam si „obyčajnú“ prechádzku po neďalekých lúkach. Tréning na ihrisku neberiem ako nutnosť, ale ako niečo, čo prospeje môjmu telu i duši. A nezabúdam ani na druhých. Aspoň v maličkostiach. Veď občas poteší milé slovo či telefonát niekomu, s kým ste dlhší čas neboli. Je toľko možností a toľko krásnych vecí... A my len nadávame na to, čo všetko je v tejto krajine zlé a nespravodlivé. Možno to tu nie je ideálne, ale je tu pokoj, máme tu milovaných ľudí, strechu nad hlavou, jedlo, prácu i prekrásnu prírodu. Vari je to málo? Čo majú hovoriť tí, ktorí pravidelne počujú výbuchy bômb a boja sa o holý život? Alebo tí, ktorí nevedia, čo dajú deťom zajtra jesť? Sme šťastní ľudia, len si to musíme uvedomiť a zmeniť svoj postoj. Inak nebudeme svoj život žiť, iba prežívať. Topiť sa v minulosti alebo umárať nad tým, čo prinesie budúcnosť. Preto žime TU a TERAZ! Žiadne včera, zajtra, o mesiac, o rok...

Patrícia