Trilógia Ostrov Ascencion pokračuje

Trilógia Ostrov Ascencion z pera populárnej americkej autorky Gaelen Foleyovej vrcholí očarujúcim ľúbostným príbehom princa Rafaela di Fiore a odvážnej Daniely.Po Pirátskom princovi a Princeznej je tu tretí diel s názvom Čarovný princ. Opäť sa prenesieme na začiatok 19.storočia do Ascencionu a aj tento diel ponúka všetko, čo sme si zvykli v sérii: veľa lásky, intrigy, zradu i priateľstvo, bitky a súboje.

V predvečer svojich tridsiatych narodenín sa Rafael di Fiore cíti väčšmi ako zajatec než ako korunný princ predurčený vládnuť ostrovnému kráľovstvu. Každé jeho želanie je vopred splnené, nemá nijaké povinnosti, a tak umiera od nudy. Nečakane sa mu však život plný záhaľky a hýrenia zmení od základov, keď jeho koč prepadne Maskovaný jazdec – tajomný zbojník, obľúbený medzi prostými ľuďmi pre svoju štedrosť a dobré srdce. Rafael útok odrazí a s úžasom zistí, že pod maskou lupiča sa skrýva pôvabná mladá Šľachtičná.

Lady Daniela, vnučka vojvodu Chiaramonteho, je rovnako cieľavedomá a statočná, ako je pekná, a čoskoro sa stane Rafaelovým spoľahlivým spojencom v zápase s neznámym atentátnikom, ktorý strojí úklady proti kráľovskej rodine. Rafaelov dôvtip, odvaha a vytrvalosť sú podrobené ťažkej skúške a okrem Daniely nik neverí, že sa mu podarí zachrániť kráľovstvo. Postupne sa však ukazuje, že tou najťažšou úlohou bude preňho záchrana milovanej ženy…

Čarovný princ je nádherné ukončenie série. Ľúbostný príbeh plný vášne, dobrodružstva a úžasných postáv. Zábavný, dynamický a sexi.
„Ak ste už unavené z čítania stále rovnakých nudných zápletiek a klišé, ktoré sa objavujú v každom druhom príbehu, vyskúšajte Gaelen Foleyovú,“ radí heavy readerka na Amazone.

Začítajte sa do novinky Čarovný princ:

A s c e n c i o n 1 8 1 6

Najväčší milovník všetkých čias už znova uhladene zvádzal prostú vidiečanku Zerlinu a honosnou divadelnou sálou sa nieslo slávne dueto z Mozartovho Dona Giovanniho La ci darem la mano, tenor a soprán špirálovito stúpali a vinuli sa k sebe v tej nádhernej piesni.
Ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Blikanie divadelných ďalekohľadov a šepot prezrádzali, že vyparádení diváci fascinovane nehľadia na javisko, ale na prvú, najlepšiu divadelnú lóžu na mezaníne vpravo nad orchestriskom. Lóža bola nevkusne prezdobená amorkami a štukovanými mašličkami a trvalo rezervovaná pre kráľovskú rodinu. Sedel pri tesanom mramorovom zábradlí, napoly v tieni, opálenú tvár mal bezvýraznú. Svetlo z javiska sa mu odrážalo na pečatnom prsteni, dopadalo na patricijské črty tváre a zlátilo mu dlhé zlatohnedé vlasy vzadu stiahnuté do chvosta.
Diváci so zatajeným dychom sledovali, keď sa pohol — prvý raz od začiatku predstavenia. Pomaly siahol do vrecka na krikľavej veste, z plochej kovovej škatuľky vybral mentolku a vložil si ju do úst.
Dámy celé červené pozorovali, ako cmúľa cukrík, a ovievali sa vejármi.
Som taký znudený, premýšľal, pohľad mal neprítomný.
Hrozne, hrozne znudený.
V divadelnej lóži s ním sedeli obľúbení členovia jeho suity, leniví, krásne oblečení urodzení mladí muži. Pod zdanlivo nedbalým výrazom sa skrýval tvrdý pohľad, pod frakmi zbrane.
Z daktorých razilo ópium. Niektorí z jeho skupinky zašli ďalej než iní, ale všetko bolo dovolené.
„Vaša výsosť?“ ozval sa sprava šepot.
Korunný princ Rafael Giancarlo Ettore di Fiore neodtrhol pohľad od svojej krásnej milenky na javisku a mávnutím ruky odmietol ponúkanú fľašu. Nemal chuť na alkohol, len cynicky premýšľal, že Dante to mal popletené.
Peklo plné ohňa a síry nemohlo byť horšie než toto predpeklie, kde musel večne len čakať.
Narodiť sa ako syn veľkého muža bolo ťažké, ale Rafa splodil muž, ktorý nielenže bol veľký, ale aj očividne nesmrteľný. Netúžil, aby jeho otec skonal, no keď si uvedomil, že zajtra dovŕši tridsať rokov, doľahol naňho pocit beznádeje.
Čas letí a on nikam nesmeruje. Zmenilo sa niečo od čias, keď som mal osemnásť rokov? premýšľal, v hlave mu pritom znela slávna melódia z Dona Giovanniho. Stále tí istí priatelia, hrajú tie isté hry, vyžíva sa v nezmyselnom prepychu, no je väzňom svojho postavenia.
Nedokázal usmerňovať svoj osud, je z neho len bábka v otcových rukách, nič viac. Všetky záležitosti týkajúce sa jeho života musel najprv prediskutovať, odhlasovať a schváliť dvor, noviny a prekliaty senát a už ho to unavovalo, dočerta.
Cítil sa ako väzeň, nie ako princ, nie ako muž, ale odrastený mládenec.
Už sa nehádal s otcom, aby ho poveril nejakou významnou úlohou, hodnou jeho schopností a vzdelania. Bolo to márne. Ten starý tyran odmietol vzdať sa čo len trošky svojej moci.
Ach, načo by sa o to staral? Pokojne môže prespať tie roky v sklenej truhle obkolesenej tŕnistým krovím. A keď príde čas, aby začal žiť, môžu ho prebudiť.
Po nekonečne dlhom čase dona Giovanniho odvliekli do pekla a opera sa, chvalabohu, skončila. So svojou suitou odišiel z lóže ešte pri potlesku obecenstva.
Kráčal mramorovou chodbou, hľadel rovno pred seba a predstieral, že nevidí ľudí, ktorí sa naňho dychtivo usmievali, milých ľudí, každý si chcel z neho kúsok uchmatnúť, ako tá povedomá stará matróna, tá sa ho dokonca pokúsila zastaviť.
„Vaša výsosť,“ vyhŕkla a pri pukerlíku sa takmer dotkla nosom dlážky, „to je úžasné, že vás tu dnes vidíme! Môj drahý manžel, ja i naše tri krásne dcéry by sme boli poctení, keby ste prišli na naše soirée…“
„Ľutujem, madam, ďakujem a dobrú noc želám,“ zamrmlal drsne a kráčal ďalej. Bože, ochraňuj ma pred nádejnými svokrami.
Vtedy sa dopredu pretlačil jeden z tých odporných novinárov.
„Vaša výsosť, skutočne ste minulý týždeň vyhrali v stávke päťdesiattisíc lír a skutočne sa vám pri pretekoch zlomila os na faetone?“
„Odstráň ho z cesty,“ zamrmlal svojmu priateľovi z detstva Adrianovi di Tadzio.
Potom sa mu do cesty postavil lord Neviemaký a dôstojne sa mu uklonil. „Vaša výsosť, slečna Sinclairová dnes bola skvelá! Prepáčte, prosím, mám tu niekoho, kto by sa s vami rád stretol…“
Zavrčal čosi a rýchlo prešiel popri plešivom mužovi, potom sa aj so suitou zastavili až v zákulisí veľkého, elegantného divadla.
Rafe pomaly, so zdvihnutou bradou vstúpil do šatne speváčok a hneď sa cítil lepšie, napätie povolilo. Všade boli skromne oblečené ženy a taký pohľad povznesie náladu aj najotrávenejšieho muža. Ženy. Vďaka teplej, sladkej vôni ich tela sa mu dýchalo ľahšie. S chladným úsmevom sa obzeral okolo seba.
„Pozrite! Je tu!“