TRE KRONOR

Konečne pristávame. Štokholm, hlavné mesto európskeho severu. Na colnici mi kus po kuse prezerajú batožinu, radi by mi napáliť clo za liter alkoholu v darčekovom balení. Figu borovú!!! Víchrica sa valí ulicou, stretávam ľudí- reklamy s nápismi na prsiach i na chrbtoch; tentohľa pozýva do reštaurácie Stinsen.

Pätnásť ostrovov

Voda štiepi miliónové veľkomesto na 15 ostrov pospájaných navzájom 40 mostami, všade je hŕba parkov. Pre zdravie Švédi neváhajú zavrieť továreň, pre čistotu ovzdušia zasa zakázať vjazd autám do tej či onej ulice. Plasticky sa o tom presviedčam pri Storkykane, dóme z 13. storočia i kus ďalej pri mestskej radnici. Pritláča sa k nej staré mesto Riddalhollen, v ktorého susedstve sú vládne a parlamentné budovy a Švédska ríšska banka. Ženy sa hrajú s krásou ako deti, prostitúcia za peniaze má tabu, z lásky si rob, čo chceš. Ráno s biedou zaparkujeme v hlavnej obchodnej časti mesta Kungsgatane, s mojím známym Gbranom vrážame parkovné na dve hodiny do automatu. Najživšia tepna sa kríži so širokou triedou Sveavagen na severe ohraničenou mrakodrapom vedeckého medzinárodného strediska Wepners Grens Centrum pomenovaného podľa jedného z piatich najbohatších multimilionárov krajiny. V meste je veľa voľných bytov, ľudia sa zaujímajú o rodinné domce, aj Gbran býva v takom, na začiatku musel zložiť desatinu sumy v hotovosti
Na Hotorgete sa sústreďuje všetok šum veľkomesta. Tretina ľudí žije v satelitoch, Vállingby, Hogdalen, Hasselby Farsta vyrástli po druhej svetovej a nenarušujú prírodný ráz okolia. Gbran hovorí, že u nich demonštruje každý, aj homosexuáli...

Mariatorget. Tak sa volá námestie, ktorým prechádzame, ale mohlo by sa nazývať aj námestím drog. Zákon nebráni ich predaju ani používaniu v malom, trestá sa len pašovanie vo veľkom. Vchádzam do známeho hotela Grand, bývajú v ňom ubytovaní veľkí politici z cudzích štátov. Gbran ma čaká v kaviarni, rozpráva o drahej ľudskej práci vo Švédsku, náročná politika štátu je vážnym handicapom výrobcov pri prenikaní na svetové trhy. Namietam, že v krajine je 400 tisíc Grékov, Finov, Juhoslovanov a Talianov, lacno vykonávajúcich najpodradnejšiu robotu. Gbran namieta, že odbory prísne dbajú na rovnaké mzdové podmienky pre všetkých. Preto sa švédske koncerny sústreďujú na kvalitu a vysokú úroveň techniky produktov, aby za ne mohli žiadať maximálne ceny. No po odchode zo Švédska  domov cudzinci strácajú výhody vysokého dôchodku a iné výhody, ostáva to domácim podnikateľom. Sociálne vymoženosti odrádzajú zahraničný kapitál investovať v krajine, zamestnávajú tu päť ráz menej ľudí ako švédske monopoly v cudzine.

MALMÓ - KRÁL ŠVÉDSKEHO JUHU
Vytrvalý dážď kropí nielen ulice Malmo, ale aj hlavy chodcov. Švédi vravia, že tomuto tristotisícovému mestu vnukla svoju tvár dánska nadvláda do polovice 17. storočia. Tretie najväčšie mesto v krajine je pekné, svojrázne, kto by ho posudzoval podľa dnešného počasia, veľmi by mu krivdil. Stred Malmo sa začína hneď pri železničnej stanici námestím so sochou Gustáva Adolfa uprostred. Ani sa nenazdám a už som na najrušnejšom Gustav Adolfs Torg, len roh ulice ho oddeľuje od námestia Kanalgatan, ktoré by podľa názvu mala byť ulicou, ale je to veľký štvorec preťatý výbežkom mora. Prístav je život a ruch, kde sa možno pozdvihnúť do výšav i čľupnúť do biedy dolu hlavou. Námorníctvo vo Švédsku je veľmoc, na svetovej tonáži má podiel okolo troch percent, tri štvrtiny brutto registrovanej tony na obyvateľa ho predurčujú na 4. priečku rebríčka zemegule. Skrátka, najväčšia krajina európskeho severu má loďstvo s nosnosťou vyše 6 miliónov brutto registrovaných ton. Napokon, námorná doprava obstaráva deväť desatín švédskeho exportu a pomáha pozdvihovať platobnú bilanciu štátu.

Práve tu sa stretávam so Stigom Hellstromom, celkom obyčajným farmárom. Žije v usadlosti pár kilometrov od Malmó, jeho 20 hektárov sa rozprestiera v najúrodnejšom kraji, kde poľnohospodárska pôda zaberá asi tri štvrtiny rozlohy, v lesnatých severných oblastiach je to približne 25 ráz menej. Usadlosť pekná, popri mladom hovädzom dobytku, ošípaných, sliepkach chová 10 kraviek, o gazdovstvo sa stará s manželkou a dvoma synmi. Kravy dávajú po 5 tisíc litrov mlieka s obsahom tuku poriadne nad 4 percentá, má traktor, kombajn, niektoré stroje si požičiava od družstva. Napriek tomu sa bojí o budúcnosť, niektorých susedov pohltila tlama kapitálu. Na švédsky trh sa tisnú lacnejšie dánske a francúzske produkty, domácich poľnohospodárov rapídne ubúda, aj keď Kolektívna vyjednávacia rada poľnohospodárov a Národný poľnohospodársky marketingový úrad dbajú aspoň o podporu na krytie inflačného rastu cien. Otáznik neistoty však visí ďalej.

Juh má prímorské podnebie, zima vďaka priateľovi Golfskému prúdu trvá len dva mesiace, v celom Švédsku sa dýcha miernejšie ako inde v rovnakej zemepisnej šírke. Stig pestuje obilie a krmoviny, vo Švédsku čiernozem neexistuje, poľnohospodári môžu obrábať sotva dvanástinu krajiny. Hovorí, že zemiakári dopestujú 26 ton, repári 413 ton z hektára, no hlavné ostáva dobytkárstvo, prináša tri štvrtiny príjmov do poľnohospodárskych usadlostí. Dávam mu zbohom, v čakárni čakám na autobus na letisko. Mám ešte čas, ale vidím, že skorší  autobus stojí na nástupišti, nuž sa zberám naň. Pýtam sa šoféra, či ide na letisko, on že áno. Zrazu sa ocitám na moje prekvapeníe v prístave po druhý raz, autobus vchádza priamo na trajekt. Cestujúcich totiž vezie na letisko do Kodane. A mne ostáva už len šesť minút do odchodu môjho  spoja. Vybieham z trajektu, na prudkom daždi sa objavuje ojedinelé auto, skríkol som na vodiča ako hádam ešte nikdy v živote, našťastie ostal stáť. K zastávke autobusu prichádzame minútu po čase  odjazdu, no "moje vozidlo" tam ešte stojí. Inak by som zmeškal letecký spoj SAS do Štokholmu. Piata najväčšia svetová kompánia, čo ročne vozí 3 milióny ľudí, mohla odviezť o jedného menej.

ZA POLÁRNY KRUH

Lietadlo sa rúti smerom na Severný polárny kruh, budem mať za sebou takmer celú dĺžku Švédska, šestnásť stoviek kilometrov. Lenže Kíruna nepríma, po dvoch hodinách pristávame v meste Lulea. Hmla posadla oblasť Norrboten. Čakáme pol druha hodiny, nič sa nedá robiť, prichodí podstúpiť päť hodín v autobuse. Cesta je nanajvýš zaujímavá, prestávam ľutovať stratu času i pohodlía. Zmráka sa veľmi pomaly. Zem za polárnym kruhom zaberá sedminu Švédska, Norrboten má len dva mesiace leta, vyše pol roka trvá zima. Zato letný deň je dlhý, v Karesuande, najsevernejšom mestečku štátu, nezapadá 53 ráz 24 hodín. Z autobusu vidno ihličnany, odspodu nemajú konáre a tenké sú ako špáradlá. Chlad si odvádza svoju daň. Švédsko je napriek tomu drevárska veľmoc, za 12 mesiacov narastie skoro 70 miliónov kubíkov dreva a má poldruhapercentný podiel na zalesnení zemegule. Patrí mu 10 percent vývozu papiera a 30 percent celulózy, na čom má hlavný podiel najmä koncern Svenska Cellulosa AB. Vozidlo sa musí zastaviť, cez cestu prechádza veľké stádo losov, v kraji sú ešte dajaké daniely, kamzíky, jazvece, kuny, objaví sa jeleň, v ihličnatom pásme severu medveď, vlk a rys. Popri nás tečie bystrá "čierna" rieka, vyteká z jazera, tie pokrývajú trinástinu štátu, niektoré sú pospájané reťazovito v dĹžke až 200 kilometrov. Množstvo vôd má význam ako zdroj energie, rieky a jazerá oplývajú rakmi, úhormi, lososmi, šťukami, pstruhmi. Raky tam lovia najmä počas tradičných račích hodov. Mesto Kiruna má rozlohu ako sedmina bývalej ČSFR. Je pocukrovaná tenkou vrstvou snehu, na ulici povestný chlad severu. Jej dejiny sa začínajú presne na prelome ostatných dvoch storočí, vtedy sa vo väčšom začala ťažiť železná ruda. Dovtedy tam žilo 220 ľudí, dnes 150 ráz viac. Má aj svetoznáme observatórium na najvyššom švédskom vrchu Kebnekaise. V meste 140 km za polárnym kruhom počuť švédštinu, lapončinu a fínštinu. Laponcov tu žije 10 tisíc, až sem ich vytisla civilizácia, asi tretina žije kočovným životom so stádami sobov. Hneď po príchode sa zberám do laponskej osady Rensjón, vzdialenej 30 km, no túto národnosť by som našiel aj vo Vivungi, Vnungi či Rautase. Všetko to sú vlastne osady na okraji Kiruny. Som na mieste. Je deväť večer, nespia, venujú sa umeleckým remeslám a kožušníctvu. Na moju prosbu aspoň v náznakoch predvádzajú laponskú svadbu. Mojou skromnou odmenou sú suveníry z centra Európy. Ráno zísťujem, že mesto lemujú štyri jazerá, najväčšie je Luossajarvi, popri ňom prichádzam do železorudných baní. Čaká tam na mňa modrooká blondína Mayvor Johanssonová. Už v 16. storočí pozvali švédski panovníci Nemcov, Valónov a Flámov, aby v štáte rozvinuli železiarstvo, rodina de Geerov, jedna z 15 najbohatších, pretiahla tradície až do dneška. Po bani jazdíme autom, cesty sú asfaltové ako pod holým nebom. Dovedna 420 kilometrov. Zo 4200 pracovníkov len štvrtina  pracuje vo vlastnej ťažbe v dvoch smenách, ostatní sú elektrikári, technici, opravári strojov v  pridružených závodoch. Nachádzame sa v bani Kiirunavaara, patrí štátnemu podniku LKAB. V kraji Norrboten sa pod zemou ukrýva 2,5 miliardy ton železnej rudy, v ktorej je zakliatych 1,5 miliardy ton čistého železa výbornej kvality. Švédsko je železiarska veľmoc, pripadá naň päť percent svetovej produkcie, značná časť rudy sa spracúva  v Lulee. Pristavujú sa pri nás dvaja obrovití baníci Simu Mustikka a Henry Eriksson. Pristupujeme k svetelnej mape okolitých  baní. Hlad po ťažbe rudy ostáva dodnes neuspokojený. Cieľ: stále viac a  lacnejšie, zhon za peniazmi je logický a neúprosný pán. Na podzemných cestách sú stúpania a klesania ako na povrchu, niektoré steny majú až 11-metrovú výšku. Popred nás prechádza  podzemný vlak bez rušňovodiča, na signál voľno sa automaticky hýbe dopredu. Vyváža rudu na povrch a nejeden sa vydá po trati až do Narviku. Jeho prvý predchodca tam viezol rudu v roku 1902. Narvik, zlatý prístav severu, vplyvom Golfského prúdu nezamŕza. Za rok sa odtiaľ prepravuje 23 miliónov ton rudy v 640 obrovských lodiach. Lulea to má horšie, od polovice decembra do polovice apríla je more zamrznuté, takže rudy sa prepraví podstatne menej. Vozia ju predovšetkým do Británie, NSR a Beneluxu.

VÄSTERGOTLAND...
Leží na rovinatej doske, obklopujú ho najväčšie švédske jazerá Vänern a Vättern. Patrí medzi hlavné priemyselné oblasti krajiny, jeho materou je Gôteborg, najvýznamnejší prístav štátu s obrovskými prekladiskami a lodenicami. Sídli tam firma Volvo i najväčší švédsky koncern SKF, ložiská mu vynášajú miliardy dolárov. Ulice sú ako vyleštené, Kungsportavenyn je tepna, jej búrlivá krv prúdi na Gôstaplatses, historické námestie s umeleckým múzeom a koncertnou sieňou. Parky sú pľúca mesta, cez Nyallé a Parkgatan prichádzam na úzku rušnú ulicu Andra Langatan. Po nezáväznej prechádzke smerujem na konkrétnu ulicu do konkrétneho domu. Prijíma ma generálny tajomník Sveriges Fôrenade Studentskaren (SFS) Andrews Gestrin, sídli na Bjôrgardsgatan 15. SFS je partner vlády a parlamentu, už od tridsiatych rokov ústredná ustanovizeň švédskych vysokoškolákov s 82 zväzmi a 100 tisíc členmi.  SFS má tri hlavné sektory - školský, sociálny a medzinárodný - vychádza zo zásady, že plánovanie vzdelania je politika, v zahraničných vzťahoch mu ide o všemožnú výmenu informácií. Organizácia sa stará o obsah výučby, financovanie štúdia, zdravotné otázky. Čiastkové problémy nerieši, na to majú univerzity samostatné rady. Medzi SFS a vládou či parlamentom vznikajú konflikty - splnených je málo študentských požiadaviek. Študujú najmä deti z bohatých rodín, mládež chudobná tvorí na vysokých školách len 15 percent. No sú aj iné študentské organizácie, konkrétne 4-H. Jeho symbol je štvorlístok, zodpovedá štvorobsažnému cieľu: rozvoju rozumu, srdca, rúk a zdravia. Pýši sa tým, že z jej radov vyšiel nejeden špičkový politik, ale to tvrdí i Zväz sociálnodemokratickej mládeže s vyše 70 tisíc členmi, z jeho radov vzišiel Olaf Palme.

Vraciam sa do Štokholmu do objektov koncernu L. M. Ericsson. Jiri Jahn, jeden z riaditeľov, ma vedie do malého telefónneho múzea, kde mi premietajú film o firme. Má podniky v 90 krajinách sveta, zamestnáva dovedna 75 tisíc ľudí. Vedie ma k mape so svetielkami, každé predstavuje jednu fabriku, či už v Latinskej Amerike, Ázii, Afrike, dokonca Austrália sa stala domovom dvoch fabrík typu L. M. Ericsson.  Jahn mi ukazuje prvý aparát spred 122 rokov a dodáva, že telefóny, telekomunikačné zariadenia a systémy je to hlavné, čo vyrábajú. „Sme 4. najmocnejší koncern Švédska," hovorí mi, značka sa objavuje na trhu 120 štátov. Ukazuje mi dokonca vzor telefónu, zhotovený na želanie zákazníka zo zlata. „Telefón je naozaj zázrak, tento tu je konferenčný, ľudia môžu usporiadať konferenciu bez toho, aby sa stretli. Nie je to úžasné?" pripomína. Jahn ma vedie do telefónnej ústredne, prináša k nám Cari Strom, riaditeľ obchodu so západ nou Európou. Je to moderná kódová centrála dajú sa na ňu zapojiť tisíce prípojok. Švédsko je telefónna veľmoc, na tisíc občanov pripadá 700 aparátov, rozširujú sa v autách, či motorových člnoch ktorých je u nás pol milióna. 

A ČO NOBELOV TESTAMENT
Sturegatan 15, budova uprostred zelene, spojená s menom Alfréda Nobela. Tisíce rúk premieňa jeho myšlienky na zhmotnené produkty. Víta nás Stig Ramel v miestnosti voňajúcej históriou, dlhý čas tajomník Nobelovej nadácie, udeľujúcej rôzne ceny tohto muža vedy. Pripomíname Nobelov testament, ušľachtilé myšlienky sa snažil presadiť aj po smrti. Zanechal po sebe bohatstvo, nadácia ho spravuje, úroky používa na udeľovanie Nobelových cien či financovanie obrovského aparátu pri výbere kandidátov. Majetok sa pohybuje v hodnote okolo 250 miliónov švédskych korún. Nobel bol veľký humanista, stanovil, že Kráľovská akadémia technických vied určí nositeľov cien za fyziku a chémiu, Karolínsky inštitút za lekárstvo a fyziológiu, Švédska akadémia za literatúru, osobitný výbor nórskeho parlamentu Nobelovu cenu mieru. Nadácia má za sebou vyše storočnú existenciu, vznikla v roku 1896. Po prvý raz udelili ceny na prelome nášho storočia. Každý „víťaz" získava v prepočte na slovenské koruny 2,5 milióna. Rozširovanie tlakov na iné odbory nadácia odmieta. Súhlasila len s novou cenou za ekonomiku, ktorú udeľuje Švédska ríšska banka, najstaršia svojho druhu na svete. Nadácia má na starosti iba peniaze, zveľaďovanie majetku. Organizácie sveta musia do 1. februára nahlásiť kandidátov na bežný rok a spomínané inštitúcie musia rozhodnúť.  V kalendári je zoznam všetkých laureátov v histórii. Sám najväčšmi oceňuje Einsteina, Rôntgena a Máriu Currie Sklodowsku vo fyzike, Anatola Francea a Bernarda Shawa v literatúre a zakladateľa Červeného kríža Jeana Henryho Dunanta.      

GEŇO PEŇKOVSKÝ