Trauma na celý život

Bola som celkom normálna tínedžerka. Rada som sa pekne obliekala, chodila na diskotéky a do miestnych barov. Vždy sme sa vedeli dobre zabaviť aj bez akéhokoľvek alkoholu, boli sme slušné a dávali sme si pozor.

V jeden veľmi upršaný deň sme sa s kamarátkami dohodli, že pôjdeme na diskotéku ako vždy. No rodičia ma nechceli pustiť, vraj je veľmi škaredo a neviem, čo sa môže stať. Veľmi sme sa pohádali, vykričala som im aj to, čo som nemala. Odišla som bez ich povolenia, zabuchla dvere a nebolo ma, verila som, že som hrdinka.

Na diskotéke bolo super! Hrala perfektná hudba, veľmi dobre sme sa bavili. Asi po 2 hodinách si k nám prisadla partia chalanov. Boli naozaj neodolateľní. V ich partii som zbadala toho najpríťažlivejšieho muža, akého som kedy videla. Bol to blonďák s modrými očami, opálený a vyšportovaný. Volal sa Erik. Nikdy som na diskotéke nepila, ale v ten deň som sa chcela ukázať. Vypila som toho veľmi veľa. Zábava bola v plnom prúde, tancovali sme, bavili sme sa, ako už dávno nie. Keď sa schyľovalo ku koncu diskotéky, Erik sa ponúkol, že ma odprevadí domov. Vôbec som nebola proti, práve naopak, bola som šťastná. Kamarátkam sa to však nepáčilo, vraj ho nepoznám, hovorili mi, aby som šla domov s nimi ako vždy. Kiež by som ich bola počúvla..

S Erikom sme sa prechádzali po parku, nikde nebolo ani živej duše. Sadli sme si na lavičku, začal ma bozkávať, dotýkať sa ma. Bolo to príjemné, až kým mi nezačal vyzliekať tričko. Povedala som mu, že už by som rada išla domov. On ma však nepočúval, zvalil ma na zem a surovo znásilnil. Nakoniec povedal: „Opováž sa niekomu o tom ceknúť!“
Utekala som rýchlo domov. Nikomu som o tom nepovedala, všetko som to dusila v sebe.

Od tej hroznej noci som prestala chodiť na diskotéky, bála som sa. Samozrejme mojej mame neuniklo, že sa niečo deje. Pýtala sa ma, čo mi je, ale ja som jej tvrdila, že je všetko v poriadku. Prestala som jesť, komunikovať, vychádzať z izby, nechcela som ísť dokonca ani do školy, chcela som zomrieť.

Mama ma zobrala k psychologičke. Tam to zo mňa všetko vyšlo. Padol mi kameň zo srdca a veľmi sa mi uľavilo. Keď to mama počula, veľmi plakala, nekarhala ma zato, len chcela vedieť, kto to bol a trvala na tom, aby som to ohlásila polícii. Ja som to však nechcela, bála som sa, že ma vyhľadá a urobí to znova.

Odvtedy ubehli štyri roky, no nezmierila som sa s tým. Síce chodím k psychologičke, beriem lieky, ale stále sa bojím, že sa to zopakuje. Teraz mám traumu z mužov, nemôžem sa na nich ani pozrieť. Nikam nechodím sama, ani do obchodu, stále je to vo mne a neviem, či niekedy dokážem existovať normálne.

Alexandra