Tom a Jerry

Animovaný príbeh o kocúrovi Tomovi, čo sa vytrvalostne snaží dolapiť, udusiť a aj skonzumovať prefíkanú myš, pozná snáď aj ten najsporadickejší televízny divák. Jasné, že každý Tomov smrtonosný plán zlyháva, inak by sa tomu nesmelo vravieť kreslená rozprávka pre deti.

A tak si každé sobotňajšie ráno sadá malá Lucinka do mäkkej pohovky v obývačke a teší sa na ďalšie pokračovanie tejto zábavnej naháňačky z nekompromisnej ríše zvierat. „Mamíí, vstávaj, poď mi zapnúť telku, veď sa už začína Tom a Jerry,“ touto šokovou terapiou zobúdza malá seriálová fanynka svoju nadovšetko unavenú maminku. „Lucka, choď si ešte ľahnúť, nedovolím ti, aby si si od skorého rána kazila očká pre nejakú bláznivú mačku a myš,“ karhá ju starostlivá mamina. „To je kocúr a myšiak, vieš?“ urazene podotkla Lucka a odišla do obývačky. Ľahla si na gauč a čakala nie na zázrak, ale na takú dobrosrdečnú mamku, čo svojmu dieťaťu dovolí aj o siedmej hodine ráno sledovať jeden pojašený americký seriál. Prešlo pár nekonečne dlhých chvíľ a naozaj sa to aj stalo. Do obývačky vstúpila sympatická mamina, rozospatým pohľadom a zasneným hlasom zahundrala: „Tu máš svojho kocúra a myšiaka!“ Dieťa sa rannému televíznemu vysielaniu potešilo viac ako teplému kakau so sladkým pečivom či návšteve bohatej babičky, čo má takú zázračnú špajzu plnú lahodných cukroviniek. Možno by Lucka pociťovala oveľa väčšiu náklonnosť k babičke, keby jej z nekonečnej lásky tak často nespôsobovala červené štípance na lícach.

Lucia nehybne sedí na pohovke, pozorne sleduje aj to najvzdialenejšie pozadie na scéne, smeje sa, kričí, híka. Jej citové výlevy, samozrejme, závisia od stupňa myšiakovej prefíkanosti a náročnosti Tomovho patentu na ďalšiu smrtonosnú pascu. Tieto výkriky, respektíve vzlyky zobúdzajú Luciinho brata, čo práve prežíva rebelantské obdobie, v ktorom žiadna pravda nie je taká neomylná ako tá jeho.

„Lucia, nevrieskaj, chcem spať! Vykašli sa na tú trápnu rozprávku, veď je to na smiech! Ten prihlúply kocúr by na tomto krutom svete už dávno scípol pre svoju naivitu,“ upozornil podnapitý brat svoju maloletú sestru na drsnú realitu za ozajstnými dverami. Tá naňho vyplazila jazyk presne tak, ako ju to učia väčšie deti v škôlke, podišla k drzému puberťákovi a bez akéhokoľvek zaváhania ho odsotila spred obrazovky. „Ty si ešte veľký na takú rozprávku, až keď budeš maličký, môžeš sa na ňu dívať,“ dodala Lucia a opäť sa zahľadela na scénu. Takú úsmevnú a farbičkastú.

Tatiana Kovalčinová