Temné zločiny v slovenskom Kežmarku

Napínavá zápletka, historicky presvedčivé pozadie, uveriteľnosť, zaujímavé postavy robia z tejto novinky opäť pohodové čítanie pre tých, ktorí majú dobré krimi v slovenských historických reáliách.
Tina Van der Holland má na konte viacero knižiek a po Tajomstve zlatého pokladu, v ktorom nás zaviedla do Košíc roku 1682, nás teraz zavedie do Kežmarku.
Vyšla jej druhá historická detektívka s názvom Čierna pani z Kežmarku.

Píše sa február roku 1684.
Necelý polrok po legendárnej bitke pri Viedni preberú slobodné kráľovské mesto Kežmarok zo zimného spánku bezohľadné vraždy mladých žien sprevádzané symbolmi bosoráctva. Richtár Cornides má čo robiť, aby vyšetril zločiny a upokojil rozbúrené mesto. A to všetko práve v čase, keď sa má na Kežmarskom hrade konať stretnutie diplomatov troch európskych mocností s Imrichom Thökölym. Hradný pán chce s nimi rokovať o podmienkach mieru pre krajinu zmietanú nielen protitureckými bojmi, ale aj povstaním uhorskej šľachty.
Sú za vraždami politické intrigy alebo len osobná pomsta? Akú úlohu pri tom hrá tajomná hradná kľučiarka Brigita, ktorej znalosti liečivých i nebezpečných elixírov sú všeobecne známe?
Príbeh nerozmotáva len temné zločiny, ale umožní nazretie do detailov života ľudí v 17. storočí počnúc šľachtou a honoráciou mesta až po jeho bežných obyvateľov, ako by sme boli ich súčasníkmi.

„Historické detektívky sa mi píšu vynikajúco, s nadšením, lebo pri ich tvorbe zažívam aj pôžitok z dobrodružstva, ktorý by som rada preniesla na čitateľov,” povedala autorka pre magazín LepšíDeň.sk, kde rozobrala aj to, prečo slovenské historické detektívky získavajú čoraz viac fanúšikov.
Tina Van der Holland si aj v novej knihe dala záležať na precíznej a dômyselnej stavbe príbehu. Umne strieda jednotlivé pasáže, aby vás dokázala udržiavať počas celých takmer 300 strán.
Pútavá zápletka a nečakané zvraty.
Historická linka a plasticky vykreslené postavy.
Tina výborne zakomponovala do príbehu atraktívne prvky ako je bosoráctvo, politické intrigy, stretnutie mocných.

Začítajte sa do detektívky Čierna pani z Kežmarku:

Koč zrazu zastal.
Lubomirski otvoril dvere až na druhý pokus, aby prekonal nápor severáka, a len tak-tak si zachránil klobúk. Kočiš už zliezol z kozlíka a prebíjal sa snežnou smršťou k urodzenému pánovi. Lomoz vetra mu dusil slová, preto zvýšil hlas, až kričal: „Musíme počkať, veľkomožný pane. Za Trhovým námestím...“
„Za čím?“ zhúkol Lubomirski.
„Za touto ulicou, tak sa volá!“
„Čo je za ňou?“
„Zaviate! Drábi čistia Hradnú.“
„Akú hradbu?“
„Ulicu! Hradnú! Tú, čo vedie k hradu.“
Knieža zavrel dvere a striasol si sneh z pliec.
Jeho spoločník zlostne zamrmlal: „Dúfam, že má mesto dosť lopát a drábov. Aby sme tu nezamrzli.“
„Hádam by sme mohli využiť toto zdržanie,“ prehodil Lubomirski.
„Chápem,“ usmial sa gróf Kaunitz. „Tak čo myslíte, prečo zvolal Thököly túto schôdzku?“
„A vy si čo myslíte?“ otočil knieža.
„Jednoznačne mu ide o prímerie, na dvore sme o tom presvedčení. Taký názor vyjadril aj gróf Baden-Baden.“
„Aha, šéf vášho vojnového kabinetu.“
„Poľný maršal Hermann von Baden-Baden je prezidentom Hofkriegsratu,“ upresnil Kaunitz tónom, ktorého chlad sa dal porovnať s tým, čo panoval vonku.
„Hm. Ak sú moje informácie správne, práve gróf Baden-Baden sa minule pričinil, aby ste odmietli Thökölyho ponuku na prímerie.“
„Ktorú máte na mysli?“
„Tú, ktorú Kežmarčan poslal v lete minulého roku ešte pred bitkou o Viedeň. Keby ste mu v čom-tom vyhoveli, bol by bojoval proti Turkom s vami a s mojím kráľom.“ Lubomirski mal svoje zdroje. Veliteľ rakúskych vojsk vojvoda Lotrinský uvažoval, že Thökölyho ponuku prijme a splní jeho požiadavky. Viedla ho snaha, aby spojené kresťanské vojská mali čo najväčšiu silu. Zlé jazyky tvrdili, že Thökölyho odbili nie kvôli jeho podmienkam, ale z úplne iného, ľudsky malicherného dôvodu – Baden-Baden žiarlil na Karola Lotrinského, pôvodne chcel viesť kresťanské sily on, a tak v Hofkriegsrate presadil opačný názor, než mal vojvoda.
„Časy sa menia. Možno, že by sa nám teraz nejaké to prímerie, ba aj mier hodili...“ predniesol pomaly gróf a pozorne sa zadíval na Lubomirského.
Knieža prikývol: „Môj kráľ Ján Sobieski už s Thökölym podpísal dojednanie pred tromi dňami. Teraz ide o to, čo by si od grófa Thökölyho želala koruna.“
„Vidím, že ste náchylní stať sa sprostredkovateľom. Či sa mýlim?“ uškrnul sa Kaunitz.
„Predpokladajte, že nie, pán vyslanec,“ sucho oznámil Lubomirski.
„Potom vám niečo poviem, milý knieža. Keby sa Thököly teraz postavil na našu stranu a bojoval proti svojmu bývalému spojencovi – sultánovi, dohode by nič nestálo v ceste.“
„Hm. To nebude jednoduché.“
„Minulého roku by bolo bývalo?“
„Grófa menovali Turci kráľom Horného Uhorska.“
„Hádam si nemyslíte, že sme ten jeho titul uznali?! Alebo – počkajte, kam tým mierite?“
„Nechcete mu dať nejaký titul vy? S dobrým cvengom?“
„Aký?“
„Titul ríšskeho kniežaťa. Prijal by ho od cisára.“
„Lubomirski, to nemyslíte vážne. Ríšskymi kniežatami sa stávajú iba katolíci. Thököly je evanjelik augsburského vyznania.“
„Vy sa zamyslite. Povstalci tu, na území habsburskej ríše, stále držia nejaké územia.“
„Nech sa Thököly radšej zabáva na vlastnom piesočku, inak ho na hlavu porazíme,“ pokojne povedal Kaunitz.
„To vás vyjde draho. Čo keby ste ho výmenou za spomínané oblasti nechali vládnuť inde? Na takom tom väčšom piesočku?“
„Ktorý kopček piesku máte na mysli?“
„Viac kopčekov. Sedmohradsko. Jeho súčasný vládca má chatrné zdravie a príliš malého syna...“
Kaunitz sa rozosmial.
„Pobavil som vás?“ spýtal sa knieža.
„Predpokladajte, že hej, pán vyslanec,“ obrátil gróf. „Ako mu máme dať, čo nám nepatrí? Sedmohradsko je vazalským štátom Osmanov, a nie je súčasťou monarchie.“
Lubomirski zaznamenal, ako sa gróf šikovne vyhol odpovedi. Mimovoľne si pošúchal si ruky v kožených rukaviciach a zmĺkol.