Tchaj wan - krajina čiernovlasých anjelov

 

Neďaleko pôvabného chrámu Lungshan v hlavnom meste ostrova Tchaj-pej je turistická atrakcia - štvrť Wanhwa so zastrešenou ulicou, vlastne pasážou, ktorá však ožíva až pri súmraku. Vtedy sa tu okrem trhovníkov usadia obchodníci s hadmi, ktorí vraždia predmety svojho podnikania, aby zmiešali ich žlč s bylinkovým likérom. Výsledkom je vraj zázračné afrodiziakum, určené samozrejme najmä na predaj turistom, ktorí môžu takto posilnení plynule pokračovať vo vychádzke do bočných uličiek so striptízovými lokálmi. Hadie mäso posielajú obchodníci do špecializovaných reštaurácií. Okrem toho tu majitelia kobier dráždia svojich zverencov, aby dramaticky zápasili na život a na smrť. Pochopiteľne, za peniaze turisov.

 

Pre Európanov, zvyknutých na chodníky, je silným zážitkom prechádzka po ich tchajwanských napodobeninách, vinúcich sa väčšinou pod arkádami domov. Chôdzu - spestrenú silnými čuchovými zážitkami, čiže smradom z nespočetných všadeprítomných áut a motoriek - by sme mohli prirovnať k nekonečnému behu s pestrou škálou prekážok - zaparkované i idúce motorky, jedálenské stoly, horúčavou zmorených psov v polohe "zdochlina", dva tri schodíky hore a zase dole, každých pár metrov priechod so semaformi, ktoré akoby nepoznali inú farbu ako červenú. Ďalej do cesty prefíkane nastrčené stojany s tovarom, kreslá s obyvateľmi domov, chladiace skrine na plechovky s nápojmi, kopy bližšie neidentifikovateľných rárohov. Špecialita Tchaj-pej: jamy, bagre. Niekedy sa zdá, že za týmto ošarpaným rohom nemôže byť nič iné ako bočná vrátnica prevádzky miestnych oceliarní. Ulica počas nasledujúcich pár metrov nemilosrdne zoštíhlie za drôteným plotom. Chodník mizne. Za rohom namiesto fabriky vykukne presklený skoromrakodrap so superluxusným klimatizovaným obchodom so starožitnosťami v prízemí. Predavačky majú impozantný výhľad na náprotivnú barabizňu v predsmrtnom kŕči.

 

Je nedeľa, pochopila som, prečo si lístok na vlak treba kúpiť vopred. Vagón sa pohol, pritom som jednej dáme spadla do lona, udrela ju svojím batohom a ona mi na revanš s chápavým úsmevom prepustila svoje miesto. Nado mnou sa tiesnil zástup menej šťastných Tchajwančanov bez miesteniek, napriek tomu odhodlaných aspoň v nedeľu opustiť tchajpenský smog. Navzájom si ležia na chrbtoch, pozerajú sa z okien alebo si čítajú, v maximálne úhľadnej polohe namotávajú na paličky rezance zo škatule, ktorú si pred chvíľou kúpili na stanici. Jediný, kto je tu nervózny, som ja. Ani neviem prečo. Keď sa jeden z cestujúcich začne predierať k východu, nikto ho netlačí ani mu nenadáva, ľudia sa mu so smiechom pokúšajú uhnúť. Za celý čas pobytu som nikoho nevidela  divoko gestikulovať, zadúšať sa od smiechu, kývať rukami ani kričať. Zvedavci budú mať zásadný problém, ak sa budú chcieť o krásach ostrova  presvedčiť na vlastné oči, a to bez poznatkov z čínštiny - presnejšie mandarínštiny.

Ulice sú, pochopiteľne, všade označené miestnou rečou, plánik v tomto jazyku možno zohnať iba s najväčším vypätím síl, navyše ak mandarínštinu neovládate, nič vám nepomôže. Mapke, ktorú máte v bedekeri, síce rozumiete vy, ale zase nie Tchajwančania. Pravdepodobnosť ulovenia ideálneho variantu - dvojjazyčného plánika - spadá do ríše fantázie. Jedinou spásou je dať si od niekoho prepísať hľadanú adresu do čínštiny.

 

Bez pomoci miestnych obyvateľov by som možno ešte aj dnes blúdila v spleti čínskych nápisov. Tí dobráci oboch pohlaví a všetkých vekových kategórií mi zastavili autobus, ukazovali mi smer cesty, dali mi mapu alebo aspoň dobrú radu. Bez toho, aby som ich o to prosila, vybiehali z obchodov a odvádzali ma na miesta, ktoré som nemohla nájsť, kupovali za mňa lístok na vlak, keď som sa nemohla dorozumieť. Odvážali ma na aute alebo motorke tam, kam som potrebovala. Liečili pastilkami i akupresúrou môj kašeľ. Nech už si niekto ich ochotu vysvetľuje nadšením z cudzokrajných návštevníkov alebo tradičnou výchovou, pre mňa boli a zostanú čiernovlasými anjelmi.

Hualien je typické tchajwanské mestečko na východnom pobreží - bez námestí, parku, lavičiek, zato s pouličným trhom, MacDonaldom, prístavom, niekoľkými neveľmi starými chrámami a svätyňami. Výnimočná je tu vari iba prítomnosť najväčšej tchajwanskej fabriky na spracovanie mramoru. Turista by však o Hualien asi ani nezakopol, keby ho neďaleko odtiaľ nelákala devätnásť kilometrov dlhá tiesňava Taroko. Cesta, ktorá ju v celej dĺžke pretína, je doslova zarezaná do skaly. Stala sa súčasťou jedinej diaľnice, spájajúcej východné a západné pobrežie. Stála Tchajwančanov jedenásť miliónov amerických dolárov. 10000 vojakov sa muselo vyše tri roky prebíjať horským masívom, aby ju mohli v roku 1960 otvoriť. 450 z nich sa začiatku prevádzky nedožilo... Hory nám ochotne zo všetkých strán predvádzajú svoje zelené kožušteky. Pri spiatočnej ceste akoby usúdili, že audienciu treba ukončiť, a rovnako ako predchádzajúci večer sa zahalia do dažďových mrakov.

 

Nás ešte čaká stretnutie s domorodcami. Manéž zastrešená v štýle domorodej chyže, pultík so suvenírmi, púťové vyvolávanie, nemilosrdne zdeformované kolotočovým ozvučením. Dav dievčat v pestrých oblekoch, štýlovo hopsajúcich do kruhu. Halou sa ozýva sladkobôľne znejúci mix domorodých melódií s pop-music.

Neodpustím si poznámku: "To ale nie je pôvodná hudba, však?"

Sprievodkyňa pokrúti podráždene hlavou a výstražne na mňa pozrie, aby som túto tému ďalej nerozvíjala. Dievčatá predvádzajú pantomímu, klopú bambusovými trubičkami na prstoch. Potom nám okolo krku dajú náhrdelníky z umelohmotných korálkov. A veseliť sa, pozor, teraz! Turisti neohrabane sa potácajúci po manéži ovešaní fotoaparátmi, teleobjektívmi, korálkami a vencami z umelých kvetín sú na popukanie. Na scénu vbehne, pán s polaroidom. Jeho vycerený chrup má asi znamenať úsmev. Ako pojašený cvaká fotografie do rodinných albumov. Príslušníci domorodých kmeňov sú etnicky príbuzní juhočínskej národnosti Miao. Ich tradičným spôsobom obživy bol lov a zber bylín. Tchajwanské štatistiky rozdeľujú domorodé kmene, doteraz žijúce väčšinou v horách ako samostatné etnické jednotky, do deviatich skupín - najpočetnejšie sú kmene Ami, Atayat, Paiwan, Bunun, Yami. Do 20. storočia sa im podarilo vstúpiť v relatívne nedotknutom stave. Podľa  údajov z roku 1988 žije na ostrove asi 300 000 domorodcov, čo predstavuje asi 1,7 percenta všetkého obyvateľstva. Ďalších desať domorodých kmeňov zostalo v nížinách západného Tchaj-wanu a splynulo s čínskym obyvateľstvom. 

 

Keď sa povie Tchaj-wan, našinec si asi najskôr predstaví lacné hračky, elektroniku alebo spotrebný tovar. Tchajwanská ekonomika sa dáva za vzor rýchlym rastom, stabilitou, zamestnanosťou, nízkou mierou inflácie. Tamojšie hospodárstvo sa vyhlo začiatkom kapitalizmu, spojeným s mnohými omylmi, a aplikokovalo len tie dobré a úspešné postupy. Podľa výskumu amerických sociológov sa naučili východné národy vynikajúco zdokonaľovať, ale nie tvoriť. Preto industrializovaná spoločnosť nemohla vzniknúť na Východe. Zato teraz mnohé signály naznačujú, že by jedného dňa ázijskí tigri mohli predbehnúť aj vyspelý Západ. Stačilo sa však trochu porozhliadnuť po uliciach, aby človek zbadal aj tienisté stránky ekonomického zázraku. Napríklad nemalé problémy s exhaláciami alebo s odpadmi. Dokonale a trvale skĺbiť záujmy ekonomické s ekologickými sa zatiaľ nepodarilo nikde na svete.

 

Tchaj-wan je raj výrobkov na jedno použitie. Hygienik sa raduje, ekológ zúri. Igelitovou taškou na nákup jednej sušienky počínajúc, cez umelohmotné fľaše a plechovky na nápoje, a kreslami a konferenčnými stolmi dokonale zatavenými do igelitu končiac. Ako som sa dozvedela, na Tchaj-wane teraz prebieha výstavba spaľovní, ale to je iba čiastočné riešenie. Na maličkom Tchaj-wane sú tri jadrové elektrárne, stavajú sa ďalšie. Greenpeace protestujú, ale zdá sa, že zbytočne. Ekologické projekty vraj tvoria podstatnú časť šesťročného ekonomického  rozvoja. Pritom podľa investičného kapitálu na dopravu a spoje pripadá 33,7 percenta investícií, zatiaľ čo na ochranu životného prostredia iba 3,5 percenta. Našťastie Tchajwančania vďaka silnej vlastnej kultúrnej tradícii nepodľahli celkom  západnej kultúre. Mnohí ignorujú dovozové  sladkosti a kupujú si tie vyrábané po domácky, obedujú tradičné jedlá na stolíkoch pri ceste. Jedného z obyvateľov sa pýtam, prečo tu všetci vyzerajú o desať rokov mladší než v skutočnosti sú. Môj anjel - violončelistka Tchajpejského rozhlasového orchestra, ktorá ma svojím autom viezla desať kilometrov do zmenárne a potom späť, sa usmeje a bez rozmýšľania povie: "Možno preto, že pijeme oveľa menej kávy a neponáhľame sa."

 

MARTINA COUFALOVÁ