Táňa Keleová-Vasilková a jej Priateľky

Dobrá kniha a lahodné jedlo idú vždy k sebe.
Vychutnajte si novinku Priateľky od najobľúbenejšej slovenskej spisovateľky a získajte k tomu knižku Moje recepty.
Jedinečná sada vám prináša príbeh troch žien, ktoré majú svoje túžby a sny, a štýlový zápisník, v ktorom nájdete 30 autorkiných obľúbených receptov.

Hana, Marta a Táňa sú tri priateľky, ktoré túžia po zmysluplnom živote.
Jedna je slobodná. Druhá má bábätko. Tretia je vydatá dlhých dvadsaťštyri rokov.
Tri priateľky. Rozdielne, no predsa v mnohom podobné. Spája ich silné puto.
Majú svoje sny, túžby a predstavy, s ktorými sa vstupuje do manželstva. Mali ružové okuliare, ktoré časom prestanú fungovať, no to neznamená, že je manželstvo zlé. Len je iné...

„Sme však naozajstné priateľky? spýta sa v duchu. Naozaj sme?
Hoci je celkom zjavné, že pred sebou máme tajomstvá?
Že informácie, ktoré si o sebe odovzdávame, prechádzajú silnou cenzúrou? Tak by to predsa nemalo byť...“

Tri priateľky zažívajú radosť, šťastie, ale chvíľami sa aj trápia a smútia. Strácajú i nachádzajú. Kráčajú vpred, ale občas sa zastavia, aby si oddýchli... Jednoducho si so sebou nesú balíček života naplnený rôznorodou zmesou. Plný zvratov a prekvapení.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová-Kapráliková:

Ku knihe Priateľky tentoraz pridala obľúbená autorka aj kuchársky zápisník Moje recepty. Môžete si doň vpisovať vlastné recepty a zároveň vyskúšať niektorý z 30 overených rodinných receptov z kuchyne Táne Keleovej-Vasilkovej. A samozrejme, nechýbajú citáty z jej 30 románov.

Všetko o knihách Táni Keleovej-Vasilkovej nájdete na
www.vasilkova.sk

„Dúfam, že moje čitateľky si tieto postavy obľúbia. Dôležité je uvedomiť si, že každý z nás má nejaký problém. V tomto je život spravodlivý. Nadeľuje všetko... a len s naším pričinením sa niektoré veci dajú zvládnuť,“ odkazuje autorka Táňa Keleová-Vasilková.

Začítajte sa do novinky Priateľky:

Kapitola 1

Hana zatvorí knihu a zahľadí sa do diaľky. Pred očami sa jej rozvíja fascinujúci farebný svet, svet plný dúh, košatých starých stromov, ktorých mohutné kmene skrývajú tajomstvá, svet motýlích krídiel a víl... svet, o ktorom tak rada číta, pretože je lákavý a zároveň neuveriteľne vzdialený od skutočného života. Jej života... Cez riadky vníma všetky opisované farby, vône... a možnosti. V jej obľúbených príbehoch je možné všetko, nič neohraničuje čas, dobro víťazí nad zlom a láska je tou najmocnejšou čarodejníčkou. Jej skutočný život je oproti nim fádny a sivý. Stenčil sa na minimum. Kedysi bola svojou rolou nádherne naplnená... šťastná. Bola mamou a manželkou na plný úväzok, vychutnávala si každý deň, každý okamih, aj tie horšie, lebo mali svoj koniec a zasa sa vyčasilo, a dnes... dnes akoby neplatilo nič z toho. Iste, stále je mama aj manželka, ale... ALE. To večné ale, čo šepká o trvalom smútku a trpkej nenaplnenosti. Stálej tichej bolesti, ktorá zaplnila všetky kúty jej samej. Prevalcovala ju a občas jej nedovoľuje ani dýchať. Nevie, kedy sa jej život zmenil na bezfarebný, nespomína si presne na ten moment, tuší však, že to prichádzalo postupne a nenápadne, preto nezachytila varovné signály... a nič nezmenila. Ešte nie je neskoro, šepká hlas v jej hlave, tíško a nesmelo, no ozýva sa... aspoň sa ozýva. Naozaj nie je neskoro? spýta sa neveriacky. Naozaj, odvetí hlas pevne, bez zaváhania, hoci Hana o tom nie je presvedčená. Rozhliadne sa po vzorne upratanom byte, pôsobí až sterilne, pohľadom pohladí obľúbené maličkosti, z ktorých sa už zabudla tešiť: knihy, zbierku slonov, má ich takmer stovku, malých, veľkých, z rozličných materiálov a rôzne vypracovaných, kvety v kvetináčoch na parapete. Asi... naozaj, prisvedčí sama sebe nečakane, až ju to vyľaká. Mám štyridsaťpäť, pripomína sebe i hlasu, ktorý jej zrazu nedá pokoj a dobiedza... nečakane čosi prebúdza. Už je neskoro na zmenu. Vážne? Hlas znie tentoraz výsmešne. Si predsa v najlepších rokoch. Ešte je čas... ešte máš mnohé pred sebou. Mala by si niečo urobiť. Musíš niečo urobiť! Mýliš sa, hlesne Hana nemo. Ja už pred sebou nemám nič... vôbec nič. Len dni ubiehajúce v jednotvárnosti a osamelosti, hoci mám svoju rodinu. Povzdychne si a vstáva. Jej kroky nemajú jasný cieľ, no náhle nevie nečinne sedieť, musí cítiť pohyb v sebe... v srdci. Je už príliš dlho naplnené smútkom a bolesťou, až má pocit, že umrelo. Ona umrela... Mala by som niečo urobiť. Možno si hľadať prácu. Len čo si to pomyslí, srdce sa jej prudko rozbúši a dlane má mokré, akoby jej ich niekto oblial vodou. Nie... nie. Ja nemôžem. Musíš prekonať ten strach v sebe, nalieha hlas v jej vnútri, a hoci vie, že má pravdu, bráni sa, nechce ho počuť. Musíš to urobiť kvôli sebe! Keď ja neviem, vydýchne a podvedome skontroluje zeminu v kvetináči. Je vlhká, o kvety sa stará príkladne. Rovnako ako o ich štvorizbový byt, Richarda a ich dvoch synov.
Ozve sa vyzváňanie telefónu, dvíha slúchadlo. „Hana Lesná.“
„To som ja, Táňa,“ zaznie na druhom konci veselo a Hana si predstaví priateľkinu tvár, drobnú, akoby detskú, nos posiaty pehami, za aké by sa nemusela hanbiť ani Anna zo Zeleného domu, a červenkasté vlasy zopnuté do spony. Vyzerá ako škriatok. Rozkošný škriatok z rozprávky. „Zajtrajšok platí?“
„No jasné!“
„Fajn, teším sa,“ zatrilkuje Táňa a skôr než stihne zložiť, Hana začuje v pozadí detský plač. Srdce jej v okamihu zovrie taká silná bolesť, až má pocit, že ju zadusí. Tak rada by som vrátila čas! Všetko by bolo inak... Náš byt by bol zaplnený detským smieškom a plačom a ja... ja by som sa cítila potrebná.
Pokrúti znechutene hlavou, vie, že jej túžby sú nezmyselné a svojím spôsobom aj choré – čas sa nedá ani vrátiť, ani zastaviť –, no zároveň túži vrátiť sa do rokov, keď nepochybovala o Richardovej láske... o ničom. Cítila sa krásne naplnená a šťastná. Jej dni hriali a všetko v nich malo význam. Teraz sú smutné a prázdne. A hoci by to rada zmenila, nedokáže to. Bráni jej v tom zvyk a... strach. Vražedná kombinácia, namierená proti nej samej.
Prejde k prehrávaču a vloží doň CD s pilatesom. Vyzlieka si ponožky a bosá sa rozkročmo postaví na mäkučký biely koberec. Vníma tichú hudbu a slová cvičiteľky a začína s dýchaním, začína s cvičením. Cvičí deň čo deň, svedomito, pol hodiny, cvičí a aspoň v týchto chvíľach zabúda na všetko, uvedomuje si len svoje pevné telo a túžbu, ktorá jej prúdi v žilách a pripomína, že je ešte vždy nažive.
Táňa sa skloní nad detskú postieľku a dáva dcérke bozk na líčko. Terezka na ňu hľadí okrúhlymi modrými očkami, tváričku má skrášlenú úsmevom.
Táňa pokrúti hlavou. „Nie, moja milá. Toto na mňa neskúšaj. Je deväť hodín, musíš spinkať.“
Dcérka sa zasmeje, akoby mame rozumela, akoby sa jej to zdalo nesmierne smiešne... a v tom momente vyzerá tak čarovne, že Táňa má problém na vyslovenej vete trvať. Najradšej by dcérku zobrala do náručia a ešte sa s ňou pomaznala. Tak je to už deväť mesiacov, od chvíle, keď sa malá narodila. Nevie sa jej nabažiť... nevie sa od nej odlúčiť. Peter vždy len krúti hlavou, priateľky jej dohovárajú, že to nemôže robiť, pretože malá bude čoraz viac vymýšľať a nikdy jej nedá pokoj... ale ako to má urobiť, keď každý deň s ňou je ako zázrak? Každá minúta, každý okamih... Na dieťa s Petrom čakali presne sedem rokov. Už si mysleli, že sa ani nedočkajú... a práve, keď to začali vzdávať, keď prestali snívať o dieťati a začali rozmýšľať, čím by mohli zaplniť vznikajúce prázdno, ktoré obaja pociťovali s čoraz intenzívnejšou naliehavosťou, otehotnela. Myslela si, že až praskne od šťastia... a ako sa blížil termín pôrodu, bola si viac než istá, že naozaj praskne. Počas tehotenstva pribrala dvanásť kíl, no s tým jej pocity nesúviseli. Jednoducho si pripadala ako balón. Balón plný radosti, snov, predstáv... aj obáv. Čo ak sa niečo prihodí? Čo ak malé nebude v poriadku? Čo ak pri pôrode zomriem? Tieto otázky ju posledné týždne tehotenstva doslova prevalcovali a nedovoľovali jej spávať. Nechcela ich... no napriek tomu jej prenikli do srdca, hlavy. Peter z nej bol už chorý, a ako sa neskôr priznal, nevedel sa dočkať, kedy príde deň D, deň, ktorý to všetko zlomí a ona prestane so všetkými tými hroznými a mučivými obavami. Pôrod prebehol dobre, bez komplikácií, a po štyroch hodinách na pôrodnej sále uzrelo ich vytúžené a vymodlené dievčatko maminu a ockovu tvár... Dali mu meno Terezka.
Táňa potichu vyjde z izby, dvere len privrie, a prejde do kúpeľne, kde zostala po kúpaní malej mokrá dlažba a chaos. Práve doupratuje, keď prichádza domov Peter.
Vybehne mu v ústrety a objíme ho. „Ako ste si zahrali?“
„Super!“ žiari Peter. „A vyhral som!“ Peter raz do týždňa hráva s priateľmi tenis. Táňa má zasa pravidelné stretnutie s priateľkami. Každú stredu o piatej, termín prispôsobili malej, aby večer bola včas doma a mohla ju okúpať a nadojčiť.
„Nepochybovala som o tom,“ usmeje sa Táňa a s láskou sleduje manžela. Vníma jeho ostrú bradu, líniu pier a fúziky, ktoré sa mu smiešne krútia dohora. No jej sa to páči. Celý sa jej páči. Onedlho to bude desať rokov, čo sa spoznali. Stal sa súčasťou nielen jej života, ale aj jej samej a už si bez neho svoj život nevie predstaviť. Ľúbi ho a vie, že to nikdy nič nezmení.
„Malá spí?“
„Usmieva sa,“ informuje ho Táňa cestou do kuchyne. „Si hladný?“
„Máme niečo teplé?“ ožije Peter, Táňa pokrúti hlavou.
„Chlieb a...“ kývne smerom k chladničke, Peter to nekomentuje. Zvykol si, že Táňa varí podľa toho, či pri malej stíha, alebo nie. Sú dni, keď je navarené, a sú dni, keď majú len chlieb alebo pečivo. Prevažujú tie druhé, no neprekáža mu to.
„Fajn. Takže... čakáme na plač,“ žmurkne na manželku.
„Presne tak.“
Poznajú to. Terezka si bude v postieľke rozprávať a usmievať sa, nevydrží však dlho. Keď zistí, že obecenstvo neprichádza, začne s pomrkávaním, ktoré sa onedlho zmení na plač. Zúfalý plač, ktorý jej rodičia neznesú počúvať... Trvá to už tretí mesiac. Nazvali to večerné preteky. Preteky, kto skôr zaspí. Či malá, alebo vyčerpaní rodičia.
„Páni, ako môže mať niekto toľko energie?“ začuduje sa Peter, Táňa zazíva.
„Terezkino tajomstvo.“
„Už sa teším, keď nám ho porozpráva.“
„Prestalo by byť tajomstvom.“
„Hm, to je pravda.“ Peter sa usadí za stolom a pozoruje manželku, ako vyberá z chladničky maslo, šunku, syr a rajčiny. Pohyby má spomalené a tvár poznačenú únavou. „Ťažký deň?“
„V pohode. Len... dostala som menštruáciu, takže...“
„... máš bolesti,“ dopovie Peter.
„Vďaka Bohu za ibalgin,“ doloží Táňa a sadne si oproti manželovi. „A ty? V ambulancii všetko okej?“
„No... okej.“
„Čo sa deje?“ spozornie Táňa. Peter má súkromnú zubnú ambulanciu. A spolu s dobrým menom aj plné ruky práce. Do bodky a do písmena. Čo-to o tom vie, veď bola vyše osem rokov jeho sestričkou. Tak sa zoznámili. Hľadala si prácu... a našla oveľa viac. Životného partnera. A dve najlepšie priateľky. Často sa smejú na tom, ako jedna malá zubná ambulancia zmenila život piatim ľuďom.
„Potreboval by som na pár dní vypadnúť.“
„To... akože sám?“ zneistie Táňa, Peter sa zľahka zasmeje.
„S tebou, láska. Samozrejme, že s tebou.“
„A malá?“
„To sú čo za otázky? Predsa ju nemáme kam dať, takže...“ pokrčí plecami, Táňa si v tom geste číta aj to nevypovedané. Je zbytočné o tom uvažovať, napriek tomu, že je to také lákavé... nesmierne lákavé. Byť rodičom je však úväzok bez možnosti vybrať si dovolenku. Si ním stále, dvadsaťštyri hodín denne, ak nemáš pomoc od rodiny... a tú oni dvaja nemajú.
Petrova mama žije v Perneku, čo pomoc značne komplikuje, a jej rodičia síce žijú blízko, ale... Pokrčí čelom, teraz to nechce rozoberať.
„Bez nej by som nikam nešla.“
„Viem.“
„Takže, čo máš na mysli?“ Pozná si manžela. Ak povie, že by rád niekam vypadol, už o tom rozmýšľal. Detailne rozmýšľal.
Peter sa usmeje. „Všetko je vybavené!“
„Ani si sa ma nespýtal,“ podotkne zarazene Táňa.
„Špekulovala by si.“
„Možno, ale...“
„Rakúsko,“ nedá jej Peter dohovoriť. Vie, akú má Táňa pre túto krajinu slabosť. Tvrdí, že ešte aj kravy sú tam čistejšie a krajšie než na Slovensku. A vždy má hlas podfarbený smútkom. Trápi ju aj štve, že Slovensko za susedmi stále zaostáva. A pritom by stačilo tak málo... „Malebná dedinka pod Dachsteinom. Ubytovanie v penzióne s wellness, polpenzia a vrchy na dosah ruky!“
„Páni!“ vydýchne Táňa.
„Veru, páni,“ prikývne Peter spokojne. „Už je to objednané.“
„Vidím, že si nestrácal čas.“
„Čas netreba strácať, čas musíš pevne držať v rukách, lebo inak ti utečie,“ zamudruje Peter a zahryzne do krajca chleba. Naložil si naň všetko, čo sa dalo. Jasné, počas dvojhodinovej hry poriadne vyhladol.
Chcela by sa naňho hnevať, aspoň troška, pretože ju celkom vyčlenil a rozhodol sám, ale nevie to. Kedysi, keď nemali Terezku, chodievali do hôr často. Vášniví milovníci hôr a turistiky. To ich vlastne zblížilo... a napokon aj spojilo. Láska k horám. Obaja milujú horské štíty a niekoľkohodinové túry, keď človek vníma len tichú krásu okolo seba, svoje nohy a blízkosť oblohy. Všetko ostatné zostáva bokom, nič nie je dôležitejšie než pocit, ktorý sa ich zmocní zakaždým, keď sa k nej približujú.
„A potom,“ doloží po chvíľke Peter a hlas mu znežnie, „budúci víkend to bude presne desať rokov, čo si vstúpila do mojej ambulancie.“
„A prevrátila ti svet hore nohami,“ doloží mäkko Táňa a chytí ho za ruku.
„Krásne prevrátila,“ spresní Peter a začne si natierať ďalší krajec chleba.