Taký nevinný žúr

Popoludnie na chirurgii v okresnej nemocnici prebiehalo v tú júnovú sobotu celkom pokojne. Až okolo pol šiestej nastal na príjme pohyb. V osobnom aute doviezli zakrvácaného asi 17-ročného mladíka. Bol v ťažkom poúrazovom šoku. Privolaný primár MUDr. Lehotský rýchle zistil, že mladík má v ľavej chrbtovej časti hlbokú bodnú ranu a potrebuje okamžitú pomoc, inak zomrie.
„Zastavte toho vodiča!" vykríkol na vrátnika, aby sa nestalo, že vodič zmizne a on bude mať na krku neznámeho zraneného človeka. Ale ten muž v škodovke nemienil utekať. Bol veľmi rozrušený, no stál na vrátnici a čakal.
 „Vydržte, potom sa porozprávame!" stačil mu ešte povedať a vrátnikovi pošepkal, aby na neho dával pozor.
Dve hodiny potreboval Lehotský, kým dal mladého chlapca do poriadku. Už vedel, že sa volá Ivan Bolek a čoskoro bude mať sedemnásť rokov. V chrbáte, takmer pod pazuchou mal bodný kanál, hlboký osem až desať centimetrov. Musel stratiť dobré dva litre krvi, všetko mu to vybrali z hrudnej dutiny, pozašívali ho a bolo jasné, že mladík prežije ak všetko dobre pôjde, tak prakticky bez následkov.
Lehotský sa opláchol, vypil ponúknutú termoskovú kávu starostlivej sestričky Anky a zišiel do prijímacej kancelárie, kde si ten muž ešte stále nervózne žmolil ruky.

"Dobrý deň, ja som primár Lehotský. Čo sa to vlastne stalo?"
Muž, asi štyridsaťročný, sa predstavil ako Ján Drgonec, predložil aj svoj občiansky preukaz a začal: "Bolo asi päť hodín, keď za mnou pribehol syn. Tiež taký puberťák sedemnásťročný. Bol celý biely, triasol sa a rozprával, že bol s Ivanom na akejsi chate u kamošky v susednej dedine. Len tak, na bicykloch. No a ten Ivan, ktorého poznám z videnia ako synovho kamaráta, sa nabodol na nôž, keď v tej chatke vešal spadnutý záves. Tak sme nasadli do auta, išli sme tam a videl som, že mládenec je v zlom stave, nič som sa nevypytoval, naložil som ho do auta a uháňal k vám. To je všetko."
 „A čo jeho rodičia?"
 „Neviem, nestaral som sa. Dosť možné, že to ešte ani nevedia. Ale ja som synovi hovoril, aby ich kdesi zohnal a poslal ich do špitála."

Lehotskému bolo čudné, že sa chlapčisko-nabodol na takom zvláštnom mieste, ale povedal si, že to nie je jeho starosť. Čo urobiť musí, to je telefonovať na políciu.

Major Gál nemohol mladého Boleka vypočuť, Lehotský to neodporúčal. Medzitým  mu šéf pridelil tento prípad ako podozrenie z ťažkého ublížia na zdraví neznámym páchateľom, od MUDr. Lehotského si zobral adresu toho chlapa, ktorý doviezol do špitála. Vodič zopakoval, čo sa dozvedel od syna a od toho zato zistil, kto všetko v onej chvíli tam bol. Ono to vlastne bola iba miestnosť v podkroví zrubovej chaty s výletnou reštauráciou. Hore mal vedúci kanceláriu, na písomností a dve izbičky, ktoré patrili personálu na prespatie. Nuž a v jednej z týchto izbičiek od piatku do nedele spala kuchárkina dcéra tiež na víkende. Samozrejme, že pozvala k sebe mládencov jej veku, tak sa v to sobotné poludnie zišli na chate štyria. Kuchárkina dcéra, Ivan Bolek, syn toho vodiča Drgonec a Peter Manták. Všetci chalani z jedného učilišťa. Všetci vypovedali v podstate zhodne. Boli v tej izbičke -rozprávali sa, púšťali si hudbu.
Spadol im záves, upevnený na takej drevenej žrdi. Nuž sa Ivan Bolek podujal, že ju upevni. Mal taký ten veľký zálesácky nôž „na prežitie". Stal si na stoličku a rukoväťou zatĺkal ten uvoľnený klinec. Stolička bola rozkývaná, spadol na zem a vlastne sa napichol.
 „Čo bolo potom?" pýtal sa Gál.

„Strašne sme sa zľakli," hovoril Drgonec.
 „Snažili sme sa zastaviť mu to krvácanie, ale to nešlo, tak som hneď bežal za otcom."

„Hm, takže sa to stalo okolo štvrtej?"

„Tak nejako. "

„A potom si hneď bežal pre otca?"

„Áno. Spolu sme potom prišli na chatu a otec Ivana naložil, ale nechcel, aby sme išli s ním, že budeme zbytočne zavadzať. Tak sme ostali smutní a bez nálady sme sa rozišli. Báli sme sa, že Ivan zomrie..."

Podobne vypovedali aj ostatní. Gál si pozorne obzrel tú izbičku. Bol to taký ozajstný kamrlík. Ak si tu predstavil štyroch ľudí, mohli byť poriadne natlačení. V rohu videl stoličku. Naozaj bola rozviklaná. Obzrel si ten záves. Držal na každej strane na jednom zahnutom klinci, tvoriacom uško. Postavil sa na stoličku, akože s nožom v ruke. Stolička mala operadlo a zdalo sa mu čudné, že by mohol ten Bolek padnúť na chrbát a napichnúť sa. Nech skúšal, ako skúšal, neišlo to. Bolo to inak, ale ako?

Zašiel znova za primárom Lehotským. Mal ten istý názor: „Je prakticky vylúčené, aby zranenie takého charakteru vzniklo opisovaným spôsobom. Ja som presvedčený, že ho niekto z tej partie bodol. Kto a prečo -to už je vaša parketa. A ešte mi bolo čudné, kde sa s tým chlapčiskom toľko motali, však mal v hrudníku dobré dva litre krvi. Ešte hodinu a mohlo byť neskoro. To zranenie bolo niekoľko hodín staré. Presne vám to nepoviem, ale takých štyri až päť hodín určite. Pozrite sa. to chlapčisko už je na tom dobre. Môžete ho vypočuť, podľa mňa je u neho najväčší predpoklad, že vám povie pravdu. Tie chlapčiská klamú, lebo majú strach, čo narobili.

Mladý muž na lôžku mal ešte dôkladne ofačovaný hrudník a veľmi smutné oči. Gál sa mu predstavil.

„ Tak povedz, ako to bolo v skutočnosti?" Vedel už, že za ním bola procesia tých mladých, akože na návšteve. Nevylučoval preto, že sa dohodli. Mladý začal rozprávať navlas to, čo ostatní.

„Počúvaj, Ivan," nedalo to už Gálovi. „Mne sa zdá, že zatĺkaš, jednoducho nehovoríš pravdu. Tak ako to vravíte, sa to stať nemohlo. Dobre vieš, že pri rekonštrukcii sa to potvrdí, tak nemárnime čas. Ja tá chápem, že nechceš byť bonzák. Ale mysli na to, že si mohol byť mŕtvy. Kto to bol? Drgonec alebo Manták? Pohádali ste sa alebo bláznili? Bola to nešťastná náhoda? Však povedz! Ste mladiství, nikomu sa nič nestane, v tom veku človek narobí veľa sprostostí a keď Ivanovi rodičia nebudú trvať na žalobe, ja to pekne odložím, ty vyzdravieš a zabudneš. No tak..." Bolek krútil hlavou s tými nevýslovne smutnými očami. Viac mu už nepovedal ani slovo. Gál mu ešte chvíľu otcovsky dohováral a potom to vzdal.
Čo už mal robiť? Rozhodol sa podať si „mladých" ešte raz. Bolo čoraz viac cítiť, ako bočia pohľadom, keď na nich tlačil.

„Boli na mňa sprostí," opakovala tá kuchárkina dcéra, ale nechcela upresniť, čo pod tým rozumieť.

„Vy ste jej niečo urobili?" pýtal sa Mantáka i Drgonca. Ošívali sa. Nie, iba sme špásovali, opakovali. Nech vám to povie Ivan... Takto si ho podávali ešte hodnú chvíľu. Ale keď na nich udrel, že ho klamali s časom, keď sa to stalo, boli už celkom namäkko. Gál videl, ako by radi povedať pravdu, ale s čímsi zápasili.

„Tak ja vám to poviem, pán major," rozhodol sa napokon Drgonec. „My si myslíme, že morálne právo povedať vám pravdu má iba Ivan. Keď to on nepovie, my budeme mlčať. On mal kudlu v chrbte, nie my. "

Tak zasa za Ivanom! Napokon zmäkol. „Viete, pán policajt, to mi urobila Janka. My sme sa s ňou trochu hrali, ked nás sama volala na izbu, tak sme mysleli, že nám dá. No nechcela, my sme nástojili. Ale znásilniť sme ju nechceli, to nie. Lenže ona si asi myslela, že áno, tak spanikárila, z ničoho nič schytila nôž a pichla ma. Však keby sme ju traja znásilňovali, tak by ma asi nemohla pichnúť, nie?"

Ha, teda tak to bolo, pomyslel si Gál -spokojný, že jeho policajný nos vetril správne.

Potom už ani Jana nezapierala. „Pichla som ho, len som sa bránila. No a potom sme nevedeli, čo s Ivanom, mne ho bolo aj ľúto a to krvácanie neprestávalo. Báli sme sa, že nás všetkých zavrú, tak sme sa dohodli, ako budeme vypovedať..."

Záhada sa rýchlo rozmotala.

Gál musel začať stíhať všetkých troch chlapcov za pokus o znásilnenie, Janu zasa za úmyselné ublíženie na zdraví. Úprimne povedané, sám predpokladal, že na súde z tohto mraku pršať nebude. Rodičia im obstarali právnikov a na súde ani jeden nezvaľoval vinu na druhého. Chlapci ďalej tvrdili, že iba špásovali a skutočne sa nepreukázalo, že by chlapci konali tak násilne, aby súlož dosiahli. Takže potom vznikla otázka, ako kvalifikovať Janino konanie. Bodla v sebaobrane, alebo nie? Išlo o neprimeranú obranu?

A napokon išla celá záležitosť do „autu". Janini rodičia zohnali dva súdnolekárske posudky, že je nervovo veľmi labilná a v čase činu si zrejme ani dobre neuvedomovala, čo robí, lebo bola veľmi rozrušená z hroziaceho sexuálneho útoku. Život ich aj tak vytrestal, pomyslel si napokon senát a dal im rozhrešenie -všetkých spod obžaloby oslobodil s tým, že Jana sa bude ambulantne liečiť zo svojich citových pubertálnych problémov. Aby nebrala do ruky kudlu pri každom pokuse o bozk.

Ondrej Šimúny