Tajuplné oči zvierat

Takéto unikátne zábery v prírodopisných filmoch prebudia záujem o zdanlivo neuveriteľné schopnosti zvieracích zmyslov. V danom prípade ide o zrak. Je vôbec možné tak dobre vidieť? Ak hovoríme o zraku, automaticky sa nám vybaví oko. Málokoho teda môže prekvapiť, že do určitej miery sa dá vidieť aj bez očí. Existuje totiž množstvo tvorov, ktoré majú primitívny, všeobecný zmysel pre svetlo.

 

Napríklad múčiar alebo šváb sa bude osvetleným miestam vyhýbať, aj keď ho oslepíme, alebo dokonca ho zbavíme hlavy. Vysvetlením je skutočnosť, že je schopný vnímať svetlo iba povrchom tela. Niektoré jeho bunky obsahujú  látky citlivé na svetlo, ktoré po osvetlení produkujú iné chemické látky, schopné podráždiť nerv. Celkovú hladinu osvetlenia potom vyhodnocuje mozog, podobne ako elektronický počítač. Týmito najjednoduchšími zrakovými orgánmi sú "vybavené" mnohé druhy hmyzu, ktoré tak získavajú presné informácie o meniacej sa dĺžke dní, a teda aj o ročnom období.

Na orientáciu v priestore, na vyhľadávanie potravy, na určovanie vzdialenosti a rýchlosť pohybu slúži hmyzu niekoľko druhov očí, ktoré sa od seba odlišujú svojou "konštrukciou". Napríklad húsenica motýľa sa nepotrebuje nadchýňať krásami okolia. Ani nemôže. Má totiž k dispozícii na každej strane hlavy len päť alebo šesť jednoduchých bočných očiek, ktoré jej umožňujú vnímať 10 až 12 rôzne svetlých bodov. Napriek tomu však rozpozná zvislé stĺpy, ako napr. kmene stromov, a ak si môže vybrať z dvoch rovnako hrubých, neomylne si vyberie ten vyšší.

Najnápadnejším zrakovým orgánom hmyzu sú tzv. oči zložené (fazetové). U celkom obyčajnej vážky ich tvorí 56000  jednoduchých očiek (omatídi).  Každé z nich má svoju vlastnú rohovku, šošovku a sietnicovú tyčinku, tvorenú ôsmimi bunkami, ktoré prechádzajú do nervu. Povrch zloženého oka vyzerá ako včelí plást. Každý šesťuholník predstavuje miniatúrnu šošovku omatídia premietajúceho obraz obmedzeného výseku zorného poľa na sietnicovú tyčinku. Obraz okolitého sveta teda hmyz vníma iba ako mozaiku rôzne svetlých a rôzne farebných bodov, ale to ho nijako neobmedzuje. Vzhľadom na to, že niektoré druhy sú schopné registrovať aj malé množstvo ultrafialového žiarenia a dokonca analyzovať jeho polarizáciu, predstavujú zložité oči hmyzu ideálny navigačný prístroj, optický rýchlomer alebo presný diaľkomer. O túto schopnosť sa opierajú najmä hmyzie dravce, medzi nimi aj modlivka. Uloženie očí na jej hlave umožňuje dokonalé zmeranie obete. Potom nasleduje bleskurýchle vymrštenie silných predných nôh vyzbrojených na vnútorných plochách stehien a lýtok ostrými tŕňmi. .. a obeť sa už nestačí ani "pomodliť".

 

Väčšinu stavovcov, vrátane človeka, obdarila príroda oveľa dokonalejším zrakovým orgánom komorovými očami. U živočíšnych druhov obývajúcich rôzne prostredie a odlišujúcich sa aj spôsobom života sa počas miliónov rokov vyvinuli  oči prispôsobené na tieto podmienky. Napr. ryby, ktoré nemôžu otáčať hlavou, majú vypuklé (superširokouhlé) oči, ktorých šošovku odkopírovali výrobcovia fotografických objektívov. Šťuka, okúň a niektoré ďalšie druhy rýb žijúcich v plytkých vodách aktívne počas dňa používajú ako ochranu proti oslňovaniu slnkom koncentrovaným vlnami "slnečné okuliare" v podobe  odstupňovaného filtra na rohovke, jeden druh tichomorských rýb je vybavený dokonca fotochromatickým typom filtra, ktorý tmavne iba vtedy, ak je vystavený svetlu.

 

Skutočným exotom medzi rybami, čo sa týka očí, je drobná rybka zo stojatých vôd tropickej Ameriky, ktorá sa nazýva halančík štvoroký. Oči má posunuté k hornému obrysu hlavy (podobne ako žaby) a každé z nich je vodorovnou priehradkou rozdelené na dve polovice. Horná vyčnieva nad vodou a je prispôsobená na videnie na vzduchu, spodné videniu vo vode. Šošovka je pre obidve polovice spoločná, ale jej zakrivenie je v hornej a spodnej časti odlišné. Zaujímavosťou je aj "putovné" oko platesy, ktorej sa počas rastu premiestni z bežnej symetrickej polohy na jediný bok. Odborníci tvrdia, že napríklad sokol za jasného počasia zaregistruje pohybujúcu sa kobylku na vzdialenosť 500 metrov.

Písať o zraku a nespomenúť sovu by bolo neodpustiteľné. Títo noční lovci majú svoje nápadné veľké oči umiestnené v prednej častí hlavy, čo im umožňuje dokonalé priestorové videnie. Zníženú pohyblivosť sovy nahrádzajú schopnosťou otáčať hlavu bez akýchkoľvek problémov o 180 stupňov. Vedci experimentálne dokázali, že sovy vedia neuveriteľne rýchlo zaostriť zrak. Pomáha im v tom mohutný sval vo vnútri oka, ktorý sa nazýva Cramptonov. Rozhodujúcou podmienkou pre kvalitu nočného zraku sovy vytvára sietnica jej očí, ktorú tvorí až 680 000 zrakových buniek na milimeter štvorcový, zatiaľ čo u človeka asi 400 000. Navyše, väčšinu týchto fotoreceptorov predstavujú veľmi citlivé tyčinky, čípky umožňujúce farebné videnie takmer chýbajú.

 

Sovy navodili vhodnú atmosféru na rozprávanie o planúcich očiach, žiariacich z temnôt. Väčšina z nás sa s týmto javom, ktorý za určitých okolností môže pôsobiť hrôzostrašne, určite stretla. V skutočnosti ide o zvláštny spôsob adaptácie niektorých cicavcov na aktivitu vo večerných alebo nočných podmienkach. Svetelné lúče sústredené šošovkou sa po prechode sietnicou odrážajú od reflexnej vrstvy tvorenej zrnkami guanínu alebo riboflavínu a spôsobujú tajomné svetielkovanie očí. Takto dochádza k dvojnásobnému prechodu svetla sietnicou, čím sa zvýši podráždenie svetločivých buniek takmer na dvojnásobok. Významným faktorom je však aj absolútna veľkosť zorníc oka, ktorá je už aj u mačky domácej väčšia než u človeka. Veľké oko nerozlišuje na vnímanom obraze viac podrobností preto, že je v ňom menej lineárne zmenšený ako v malom oku, ale aj preto, že ho tu zachytáva väčší počet zrakových buniek. Najmenšie jednoduché oko hmyzu má v priemere niekoľko stotín milimetra, oko najväčšieho zvieraťa tejto planéty - veľryby - až 180 milimetrov.  Obidve však svoju funkciu plnia rovnako  dokonale.