Tajomstvo je to, čo vie jeden...

Neboli slepí, videli, že v ich administratívnej budove sa od rána motajú policajti.

„Takže zlodeji?"

Mátejová ustavične len prikyvovala.

„Koľko?"

„Cez tristotisíc, nejaké poukážky na benzín, gastrolístky. Šéfa ide šľak trafiť."

Zdalo sa, že Mátejová má aspoň z tohto faktu úprimnú radosť. Napokon, všetci vedeli, že odkedy s ňou prestal spávať, má ho rada ako koza nôž.

 

Šéf Ing. Vladimír Tonka mal starosti s výplatami. Napokon založil kombajn a zobral si po známosti krátkodobý úver, aby mu ľudia nefrfľati. Však, chvalabohu, v tejto biede sa im nedarilo tak zle. Na to najnutnejšie mali, akurát že žili z ruky do úst. Momentálne ho viac štvalo, že zrejme majú medzi sebou škodnú. Zlodej či zlodeji sa totiž dostali do kancelárie pokladníčky a potom aj do trezoru, či skôr do plechovej skrine bez stôp násilia. Jednoducho si otvorili kľúčami, pobrali čo mohli a zmizli. Pritom kľúč od „ohňovzdornej skrine" mala iba Mátejová! Neexistoval duplikát, hoci jej už párkrát prikázal, aby ho dala spraviť.

 

Toto všetko rozprávala aj policajtovi, čo sa predstavil ako major Saniga z kriminálky. Saniga sa zaujímal o všetko. Ako fungoval režim na pracovisku, kto všetko mal prístup ku kľúčom, ako bol objekt strážený v noci, či existovala možnosť, že si dal niekto urobiť kópiu originálneho kľúča. Pôvodne si totiž Saniga myslel, že tie peniaze ukradli takpovediac sami sebe. Často sa to vo firmách stáva, sú na to viaceré dôvody. Lenže tu títo z Agrokomu taký dôvod očividne nemali a aj pokladníčka s kľúčom mala dokonalé alibi. Nemohol byť zneužitý, pretože práve v tú noc ho na žiadosť Matejovej mal pri sebe Tonka. Tá hovorila, že asi bude musieť ísť so synom k lekárovi, a tak kľúč nechala šéfovi, aby mohol dať ľudom zvyšok výplat, ak nepríde. Napokon predsa len prišla, lebo syna vypravila k lekárovi matka. No a výplaty aj tak dávať nemohla...

 

Sanigovi sa tieto náhody zdali až príliš náhodné. Ale čo, keď dôkazy okolo seba žiadne nevidel? Po niekoľkých dňoch mu bolo jasné, že Agrokom je čistý. Urobili akurát chybu, že v noci administratívnu budovu nikto nestrážil, pretože vartáš im pred pár dňami odišiel do dôchodku a nového ešte nezohnali. Budova nebola napojená na signalizáciu, a tak im ani poisťovňa nič nedá. Navyše dostal predbežnú expertízu na zámky z kancelárie a oceľovej skrine. Podľa ich názoru boli pri krádeži použité na otvorenie kancelárie nepravé kľúče, čiže obyčajné pakľúče a v prípade kľúča do trezoru jeho pomerne kvalitná kópia.

Saniga sa tak musel vrátiť k jednej z pôvodných verzii - kto všetko mal prístup k originálu a mohol si urobiť, alebo dať urobiť kľúče? Zistil, že oficiálne iba šéf Tonka a potom tá Mátejová. Tonka sa zdal byť mimo obliga. Ale Mátejová? Sanigovi sa dostalo do uší, že Tonka sa s ňou rozišiel a rozvedená pokladníčka to zle znášala. Sanigovi sa zdalo, že Mátejová mohla mať dôvod pomstiť sa Tonkovi aj takýmto spôsobom. Navyše tie jej „šachy\", či príde alebo nepríde do roboty... Chcela mat alibi na tú noc? Sanigov nos hovoril, že niečo tu nehrá. Ale jej alibi rýchlo overil a matka potvrdila všetko, čo Mátejová hovorila. Navyše keď sa dozvedela, že ju Saniga podozrieva, zahrala mu taký presvedčivý výstup, že jej skoro uveril. Ale čo keď predsa?

 

Nedalo mu to pokoja, a tak ju trochu preklepal. Veľa toho nezistil. Žila sama v trojizbovom byte so svojím puberťáckym synom, žiakom strojárskeho učilišťa. Učil sa celkom dobre, žiadne záškoláctvo. Bavili ho zbrane, ich konštrukcia. V budúcom povolaní strojára - priemyslováka sa celkom videl. Mladý sympaťák. Saniga nevedel prečo, ale ten chlapec budil dôveru. Navyše sa podľa všetkých príznakov zdal silne citovo viazaný na matku, úprimne ju ľúbil. Určite by jej nechcel spôsobiť problémy v robote. Otec bol kdesi v Nemecku, vôbec sa nestretávali, ale peniaze posielal.

 

Zvyšok rodiny nestál za pozornosť. Mátejová bola ešte dosť zachovalá, a tak sa po rozchode s Tonkom u nich doma niekedy objavili noví muži, aby jej vyrovnali hladinu hormónov. Všetko však z radov obchodných partnerov firmy - prosto branža, kde kasárov viac-menej vylúčil. Či chcel, či nechcel, tá Mátejová sa zdala byť čistá a dalo mu to dosť práce, aby na neho prestala vrhať vražedné pohľady za krivé obvinenie. Fajn, povedal si po dvoch týždňoch, toto vyzerá, že pôjde do skrine, mysliac tým veľmi chudobný spis o prípade krádeže so spôsobenou škodou takmer pol milióna korún. Samozrejme, že preveril aj všetky známe vlamačské osobnosti v okrese - najmä tie, ktoré mohli mat nejaký vzťah k sídlu firmy a mali dobrú miestnu znalosť. Hoci mal v evidencii veľa naozaj vychytených vlamačov, nikam to neviedlo, a tak sa znova musel vrátiť na začiatok. Bolo jasné, že kľúčom k záhade je naozaj ten jediný kľúč od trezoru! Musel predsa niekto tú kópiu urobiť! Musel sa k originálu dostať aspoň na chvílku, aby si ho odtlačil do plastelíny či čo...

 

Keď sa ešte raz na túto tému rozprával s Matejovou, takúto možnosť vylúčila. V práci nosila kľúč stále pri sebe, bola naň až chorobne opatrná, preto ju tak mrzí, čo sa stalo. Nie, nemávala ho v kabelke, ale na tele. Nebola jednoducho nestrážená chvíľka, veď vo firme robila roky.

„A doma?"

„Čo doma?" nechápala Mátejová.

„Ako ste doma odkladali kľúč?"

„Dávala som ho do kabelky, kde som mala aj iné kľúče z roboty."

„Syn vedel, kde máte kľúče?"

Mátejová zaprskala.

„Syna vynechajte. Nebol by toho schopný!"

„Ja sa len pýtam," stiahol Saniga chvost. „Nemá nejakých kamarátov?"

„ Čoby nemal? To je azda normálne, nie?"

„Chodia tí jeho kamoši aj k vám domov?"

„Pravdaže. Otec postal synovi veľmi výkonný počítač - taký, čo má aj reproduktory, tak sú často pri ňom..."

 

 

Saniga, vedený ďalej svojim dobrým, predsa však často zlyhávajúcim nosom, sa aspoň pre pokoj v duši rozhodol pozrieť aj na tých kamošov.

 

Sám však v škole nechcel plašiť, ani tam nemohol poslať nikoho z kolegov. Zbytočne by rozvírili vodu. Zhodou okolností však na učilišti mal pár „klientov", ktorí sa už stačili do všeličoho zapliesť, ale dalo sa im aj všeličo odpustiť, keď sľúbili, že budú sekať dobrotu... Jedného z nich, nejakého Jána Novotného oslovil a požiadal ho, aby sa popýtal na mladého Mateja a najmä jeho kamarátov. S kým sa to vlastne stretáva, čo sú to za chlapci, či náhodou v poslednom čase nehýria... Nepovedal mu, prečo sa pýta.

 

Opar dní sa Novotný ohlásil. Veru hej, potvrdil. Mátej má troch -štyroch takých skalných kamarátov, chodia strieľať do lesa z prerobených vzduchoviek a všeličo v dielni majstrujú. Hovorí sa, že vyrábajú aj zbrane na čierno... Zaujímavý poznatok, pomyslel si Saniga.

„Len zbrane? A čo takto kľúče?"

„Neviem, čo všetko. Ale ten jeden, Salaj, tak ten sa chváli, že z kovu vie urobiť čokoľvek... No a nedávno dosť hýrili, boli kdesi aj na trojdňovom výlete, že spali v hoteli, chodili po baroch a tak... Ale bez Máteja."

 

Keď si Saniga overil, že aj ten Salaj patrí medzi chlapcov, ktorí často chodia k Mátejovcom domov a že Salaj s Mátejom boli párkrát spolu aj v robote za Mátejovou, jeho noštek pookrial. Overil si niektoré Novotného tvrdenia a potom sa mu zdalo, že by bolo dobré pozrieť sa minimálne do Salajovho pracovného stola v dielni i doma, či v garáži, kde tiež majstrovali... Oficiálne však prokurátorovi povedal to o zbraniach, lebo vedel, že to zaberie viac, ako keby priznal, že hľadá nejaký blbý kľúč...

 

Stalo sa. Salajovi pri prehliadkach našli nielen akési pokusy o vlastnú konštrukciu opakovacej pištole, ale aj sadu pakľúčov, na ktorých sa učil. A veru našli aj taký, čo sa nápadne podobal na ten originál, ktorý nosila Mátejová na sebe... Ostatné už bolo jednoduché. Nevedel vysvetliť, odkiaľ má toľko peňazí, splietal, motal sa, po dvoch dňoch musel s farbou von. Priznal sa, že od Máteja vedel, kde dáva jeho matka kľúče. Získať plastelínový odtlačok u nich doma bola maličkosť. Mátej nič netušíl. Salaj tiež priznal, že raz bol s Mátejom za matkou a využil chvíľu, keď ostal v kancelárii sám. Prototyp vyskúšal, musel ho potom trochu ešte upraviť a čakal na termín, kedy tam majú výplaty. „Fakt si bol sám?" pýta! sa Saniga.

„Sám," potvrdil Salaj. „Mám kamoša, čerstvého policajta. A ten mi hovoril, že tajomstvo je iba to, čo vie jeden. Čo vedia dvaja, to už nie je tajomstvo a čo vedia traja, to sa dá aj dokázať..."

 

Mladý mal pravdu, ale veľmi mu to nepomohlo...

 

ONDREJ ŠIMÚNY